Dokáže zahrať presvedčivo alkoholika Žofréa z filmu Muzika, anjela Jofaniela z dramatizácie Viewegových Anjelov všedného dňa, ba i svätého Františka z Assisi. Nevie, či má brať ako urážku, alebo ako pochvalu, ak ho často stotožnujú s jeho postavami.
Hrali ste v dvoch z troch nedávno premiérovaných slovenských filmov. Nazvali by ste to už filmovou skúsenosťou?
Určite. A príjemnou. Hrať na kameru je úplne iné ako hrať pre živého diváka. Mal som vlastne šťastie, že ma obsadili aj do Polčasu rozpadu, aj do Muziky. Je mi ľúto, že sa nakrúca tak málo. Myslím, že u nás je veľa šikovných ľudí, ktorí len potrebujú príležitosť ukázať, čo vedia.
Neškatuľkujú vás už trochu do rolí rebelov a alternatívcov?
Je pravda, že v obidvoch filmoch hrám akýchsi outsiderov. Možno je to pre dlhé vlasy alebo gitaru, ktorá patrí k týmto postavám. Neviem. Nemyslím si však, že to treba hneď označiť za "škatuľkovanie". Niekto hrá celý život sedliakov, niekto princov. Nie vždy sa však darí oddeliť dva podobné charaktery, ja sa to ešte len učím.
Máte niečo spoločné so Žofrém z Muziky, ktorý je takmer v stálom alkoholickom opojení a je nezabudnuteľný najmä vďaka slovakizovanej verzii hitu skupiny Omega?
S tou postavou by som sa nerád porovnával. Jediné, čo ma s ňou spája, je chuť zažiť niečo nové. A samozrejme, láska k hudbe. Žofré je inak riadny tupec.
Nestotožňujú vás niekedy s vašimi postavami?
Áno. Herec, ktorý hrá vraha, je v očiach ľudí automaticky spájaný s čímsi zlým. Platí to však aj opačne. Ani neviem, či sa to má brať ako urážka, alebo pochvala, ale asi to znamená, že herec diváka presvedčil.
Je vám bližšia nostalgická poetika filmu Muzika či relatívne pragmatický pohľad na súčasnosť, ktorý zvolil Polčasu rozpadu?
Polčas rozpadu sa mi celkom páčil. Myslím, že Vlado Fischer pravdivo zobrazil život bežných ľudí v hlavnom meste. Má to vtip, dobré tempo, jasné situácie. Muziku som ešte nevidel, ale verím, že sa Ďurovi Nvotovi podarilo verne vykresliť dobu.
Hovorí vám niečo doba, v ktorej sa tento film odohráva?
V období nežnej revolúcie som nevnímal situáciu naokolo, nemal som ani šancu pochopiť, čo sa deje - bol som malý chlapec. Ani teraz si to neviem predstaviť. Nechcel by som žiť v časoch, v ktorých človek nemôže nahlas povedať, čo si myslí. To je predsa šialené. Nejde mi do hlavy, ako je možné, že to trvalo tak dlho.
Dostali ste ponuku hrať v pripravovanom dennom seriáli televízie Markíza. Zobrali ste ju?
Zobral som ju, to je pravda, ale ešte stále neviem o tomto projekte veľa. Mali by sme tam hrať rodinu s mojím otcom a Ankou Šiškovou.
Vaším hlavným pôsobiskom je divadlo. Cez týždeň hráte v Martine, cez víkendy často v Prešove, niektoré utorky aj v Banskej Bystrici. Ako to zvládate?
Je to únavné. Mal som auto, ale prišiel som oň, teraz som odkázaný na vlaky.
Prišli ste aj o vodičský?
Áno. Alhohol za volantom. Teraz za to pykám a čakám, kedy mi ho vrátia. V jedálenskom vozni môžem premýšľať, čo som vlastne urobil. Stalo sa to po premiére v Prešove, bolo v tom veľa pýchy a alkoholu. Bol som chvíľu hlúpy, verím, že podobnú chybu už nespravím.
Vnímate fankluby, ktoré sa okolo vás vytvárajú?
Vnímam, že do nášho divadla začalo chodiť viac mladých divákov, čo je fajn. Znamená to, že sa im divadlo, ktoré robíme, zapáčilo. Naša práca má teda zmysel.
Posielajú vám diváčky nejaké darčeky, pozdravy, e-maily?
Občas sa na fóre divadelnej stránky objaví nejaký príjemný kompliment. To vždy poteší. E-mailovú adresu používam predovšetkým na prácu. Priznám sa, že aj malá odpoveď na e-mail mi niekedy robí problém, neviem sa donútiť sadnúť si za počítač a tráviť nad ním čas.
V divadelnom regióne zostávate cielene alebo to tak vo vašom živote vyšlo?
Jedno s druhým. V prvom rade sa mi v Martine vždy veľmi páčilo. Sú tu hory, asi ten najpríjemnejší relax. Do martinského divadla som nastúpil hneď po škole a od prvej chvíle som sa tu cítil dobre. Našiel som si tu priateľku, zabývali sme sa. Nie je dôvod ísť niekam inam. Je tu práca, pekné prostredie, žiaden ruch veľkomesta, práve naopak. Je to malé mesto, a to mi vyhovuje.
Máte nejaké vyhranené emócie k Bratislave?
Mám Bratislavu celkom rád, raz za čas tam idem pozrieť kamarátov z VŠMU, sem-tam zájdem aj do divadla, ale nemám na to veľa času.
Čo ak by prišla nejaká ponuka z Bratislavy?
Nebránil by som sa, veľmi rád by som tam hral, ale zatiaľ nič neprišlo.
Keď ste bývali s rodičmi, nežili ste v posledných rokoch priamo v Bratislave, ale v relatívne vzdialenej dedinke Vlčkovce. Neprotestovali ste proti tomu v čase dospievania?
Mne bolo na dedine fajn. Rýchlo som si tam našiel kamarátov, ako chlapec som bol stále niekde vonku, v háji, pri potoku alebo sa len tak bicykloval po dedine. Nijakú izoláciu som nepociťoval. Do strednej školy som chodil v Piešťanoch, na vysokú v Bratislave. Každý deň som dochádzal vlakom a autobusom. Myslím si, že mi to pomohlo k istej samostatnosti. Rodičia nám nechávali dostatok voľnosti.
Čo ste študovali v Piešťanoch?
Záhradnícky manažment a služby, niečo také. Už sa nepamätám.
Zíde sa vám to teraz aspoň pri práci v maminej záhrade?
Rýľovať vie asi každý a latinské názvy či nejaké tie postupy som už zabudol. Mama mi občas pripomenie, čo všetko by som mal vedieť, a neviem.
Asi ste neboli veľmi študijný typ.
Mal som problémy so všetkými predmetmi. Jedine slovenčina mi išla aj bez učenia, ešte tak telesná výchova stojí za zmienku.
Bolo vaše rozhodnutie ísť na VŠMU, kde už v tom čase študoval aj váš brat, jednoznačné?
Nepramenilo to u mňa z nejakého detského sna. Jednoducho som sa v tej chvíli rozhodol vyskúšať to.
Rodičia-herci väčšinou odhovárajú svoje deti od divadelnej kariéry. Bolo to tak aj u vás?
Áno, otec nebol nadšený, že chcem robiť herectvo, ale nikdy mi v tom nebránil. Keď ma zobrali na VŠMU, hodnú chvíľu neveril, že sa mi to podarilo. No myslím si, že sa potešil. Vždy bol rád, keď sa nám s bratom niečo podarilo, ale nikdy nám to nedal priamo najavo.
Ako sa díva otec na vaše herectvo, kritizuje vás, chváli, nekomentuje?
Ani otec, ani ja nemáme veľa času, takže sa celkovo stretávame málokedy. Keď príde do Martina na nejaké predstavenie, vždy sa o hre pobavíme. Ak mi niečo vyčíta, tak má väčšinou pravdu, ale na to prichádzam vždy o čosi neskôr.
Čo si myslíte o jeho zmysle pre humor v rámci relácie 7 sro?
Podľa mňa je celkom vtipný. Má triezvy pohľad na vec a hovorí, čo si myslí.
Vždy si "sedmičku" pozriem rád, najmä kvôli nemu. Myslím si, že je fajn, že tam otec chodí. Je to spôsob, ako vyjadriť svoj názor na dianie v spoločnosti.
Aké je to hrať vo filme syna vlastného otca a vlastnej tety? Cítite sa pri nakrúcaní "ako doma"?
Filmovačka s rodinou je ako rodinný výlet, len tie káble sú všade okolo vás. Situácie sme ani nemuseli dlho skúšať. Poznáme sa, takže to bola zábava.
A v divadle?
Na scéne sme sa s otcom zišli len raz, to som bol ešte na vysokej, v produkcii Antonius a Kleopatra v SND. Ani tam sme sa však nestretli priamo v dialógu.
Syna svojej tety Jany Oľhovej ste si však zahrali aj v Čechovovej Čajke, ktorú uviedlo martinské divadlo.
Jana je výborná herečka, hrať s ňou je zážitok. Rozumieme si na javisku, aj mimo neho. Vzťah nevlastná matka - syn sme si mali možnosť vyskúšať aj vo Faidre v réžii Jana-Villema van den Boscha.
Aký máte vzťah s vlastnou mamou?
Lepšej mamky nikde niet.
V divadle hrávate aj so svojou priateľkou Luciou Jaškovou. Ste milencami aj na javisku?
V divadle sa stretávame skoro každý večer, ale pár sme hrali naposledy vo Faidre a Čajke. Tieto produkcie však už nie sú v repertoári. No teraz je Lucka v piatom mesiaci tehotenstva, pomaličky dohráva to, čo ešte môže.
Bulvár je plný hrôz hereckých partnerstiev.
My dvaja to nenapĺňame. V práci nevyrábame intrigy ani senzácie, o ktorých by sa hovorilo. Ľudia si na nás zvykli, nie sme ani prvý ani posledný herecký pár v divadelných kruhoch.
S bratom Martinom sa fyzicky dosť podobáte. Líšite sa v niečom?
Som mladší o štyri roky. Martin je oveľa pokojnejší, rozvážnejší, praktickejší, má talent na mnohé veci. Krásne hrá na gitare, píše básne, kreslí. Máme podobný názor na ľudí, máme veľa spoločných kamarátov, ak čas dovolí, sme spolu.
Stále žije na samote?
Martin samotu niekedy vyhľadáva, rád býva sám. No dnes už pracuje ako dramaturg v divadle v Banskej Bystrici, zavolali ho robiť aj dramaturga Kremnických gagov. Na samotu už nemá čas.
Nemáte aj vy niekedy chuť celkom opustiť civilizáciu?
Nie, len občas a vtedy idem na chalupu. Nemám rád samotu, radšej trávim čas v spoločnosti.
Trpíte občas depresiami či syndrómami vyhorenia ako Čechovov Ivanov?
Nie, našťastie nie. Mávam svoje nálady, ale to má asi každý. No syndrómom vyhorenia, či dokonca depresiou by som to nenazval.
V Ivanovovi ste hrali konfliktného doktora Ľvova. Do postáv doktorov dával Čechov vždy najviac irónie. Ako sa vám to hralo?
Priznám sa, že doktor Ľvov je asi tá najťažšia postava, s akou som sa stretol. Nemám ho rád, ale kto ho má vlastne rád? Tento typ ľudí bytostne neznášam. Prídu vždy v najnevhodnejšom momente a otravujú svojou prítomnosťou. Každou reprízou objavím niečo nové, snažím sa postavu posunúť ďalej, ale nie je to také ľahké.
Medzi kultové produkcie martinského divadla z posledných rokov patrili určite zhudobnení a aktualizovaní Štúrovci. Čo hovoria vám osobne?
Páči sa mi nápad priblížiť príbehy štúrovcov a ich pozíciu cez hudbu - jazykom, ktorému rozumie hádam každý mladý človek. Mám to predstavenie rád. Z istého uhla pohľadu odovzdávame odkaz, ktorý bol napísaný takmer pred viac ako sto päťdesiatimi rokmi.
Muzikál o Fratiškovi z Assisi navštevujú podnikatelia i rehoľníci. Čo v tejto produkcii podľa vás nachádzajú?
Treba povedať, že muzikál je predovšetkým show. Všetko je v ňom veľkolepé, žiarivé kostýmy, tanečníci, pekné piesne. No myslím si, že v ňom ukazujeme človeka a jeho príbeh, jeho chuť žiť čistý život a presvedčiť ostatných okolo, že sa to dá. Kto si z toho čo zoberie, je už jeho vec.
Ak sa vás niekto po predstavení opýta, či sám veríte v Boha?
Odpoviem, že v Boha neverím. Verím v seba a svojich blízkych.
Spája vás niečo so svätým Františkom?
Vidím ho ako jednoduchého človeka, ktorý jedného dňa prišiel na to, že k šťastiu nepotrebuje až tak veľa. Stačí odvaha zbaviť sa všetkých materiálnych hlúpostí a slobodne sa nadýchnuť z plných pľúc, bez ohľadu na to, čo povedia ostatní. To sa mi páči. Ktovie, či by sa to dalo aj dnes. Neviem.
Myslíte si, že sa dá dnes žiť alternatívne? Kde vidíte možnosť inak myslieť, inak žiť?
V divadle.
