PRAHA, BRATISLAVA. Ako dieťa počúval cez podlahu, čo prezrádzajú jeho otcovi - psychoanalytikovi jeho klienti. V puberte začal hrať v punkovej kapele The Speedies a jeden z ich hitov sa volal Let Me Take Your Foto (Dovoľ mi ťa odfotiť). Teraz chodí aspoň štyrikrát do týždna plávať. Keď sa potápa do vody, je to jedna z tých chvíľ, pri ktorej cíti, akoby sa potápal do svojej fantázie. Moment, v ktorom sa napojí na podvedomie. Tam nachádza námety na svoje fotografie. V súčasnosti ich môžeme vidieť v pražskom Rudolfíne.
Apokalyptický závoj
Na začiatku prechádzky po Rudolfíne návštevníka pohltí rozmer fotografií. Veľký formát v čase digitálnej fotografie a kvalitných tlačiarní sa už stáva štandardom, ale tentoraz to dokonca spĺňa učel. Fotografie sú ohromujúce ako záblesky z príliš reálneho sna.
Pri Crewdsonových snímkach nestačí sledovať správnu kompozíciu ani farby, ani svetlo, ani efekty, ani vyšinuté tváre, ani pohľady utekajúce niekam veľmi ďaleko, niekam do veľkého neznáma. Treba nechať prehovoriť atmosféru, ktorá je zmesou Hitchcockovej a Lynchovej. Nič príjemné, ale zato dosť tajomné, neuchopiteľné a teda extrémne príťažlivé. „Musí tam byť tajomstvo, inak ma to nezaujíma,“ hovorí Crewdson.
Crewdson sa pohráva s našou realitou, s príjemnou každodennosťou, ktorá stojí pevne a statočne, akoby plán b neexistoval. Ale existuje a - niekedy nás dokonca navštívi, aspoň v myšlienkach. Crewdsona ten moment zneistenia nad hodnotami zaujíma, lebo to je cesta, ako zničiť idylickú predstavu malomeštiackeho šťastia. Harmonický život pokryje závojom apokylypsy, šťastné úsmevy cvaknutím premení na zamrznuté zúfalstvo. Vyzerá to, akoby stláčal spúšť vtedy, keď sa postavy pozrú do očí svojmu ukrývanému strachu, keď v zrkadle spoznajú seba zo svojej odvrátenej strany. Alebo vtedy, keď sa medzi pokojný život vrúti skaza, keď oheň oblizne dom a zmätok človeka. Ulice sú prázdne, vonku vládne súmrak alebo noc a táto tma sa vkráda aj do duší a dusí.
Ako vo filme
Crewdsonove vystavené snímky nemajú názvy, nepotrebujú ich. Inscenuje ich - a toto slovko treba objasniť. Na fotografii síce zbožňuje, že zobrazuje izolovaný moment, no súčasne k nej pristupuje ako k filmu. Okrem obrovského rozpočtu, ktorý má na jediný záber, mu pomáha aj početný štáb - od svetelných dizajnérov až po hollywodske filmové hviezdy.
Na jednej snímke sedí na rohu postele v nočnej košieľke Julianne Moorová, plecia, oči a duch spadnutý, vedľa nej leží postava v boxerkách. Nevieme, čo sa stalo, či to bol len sen, alebo „len“ realita. Tá snímka však v nás stlačí gombík, ktorý spúšťa niť asociácií. Crewdson dobre vie, že príbeh je v súčasnosti dôležitý a vlastne dokazuje, že nielen romány a filmy majú schopnosť ho rozprávať.
Hoci jeho motívy sa často opakujú, je jasné, prečo sa o tomto štyridsaťšesťročnom pánovi hovorí, že „prerobil“ médium fotografie. Ak ešte stále nemáte predstavu o jeho tvorbe, jedným zo sprievodných programov k tejto výstave je premietanie filmov Davida Lyncha.
