„Haló, haló, dámy a páni, veľavážené ctené obecenstvo, pristúpte bližšie! Pricestovalo ku vám veľké Gašparkove divadlo. Neomeškajte ho navštíviť! Nech sa páči! Uvidíte hru o nezdárnom synovi, márnotratnom Donovi Šajnovi, ktorý otcovi v kartách a kockách celý majetok premrhal, naostatok ho aj zabil, ako aj jeho sestru a matku!“
Takto nejako, za zvukov verklíka, pozývali ľudoví bábkari obecenstvo na svoje predstavenia, ktoré predvádzali po dedinách a mestách, jarmokoch, trhoch, hodoch a iných sviatkoch po celej Európe. A presne takto sa celé desaťročia prihováral publiku aj posledný ľudový bábkar na Slovensku Anton Anderle z Banskej Bystrice, ktorý bol zároveň predstaviteľom už tretej generácie ľudových bábkarov v rodine Anderlovcov. Vzácnou zhodou okolností je tento rod historicky spojený s ďalšou, nemenej významnou dynastiou ľudových bábkarov Stražanovcov.
Rodinnú tradíciu založila Anderleho stará mama Eva Kouřilová, ktorá pochádzala z Moravy. Ako sirotu si ju zobral do opatery Ján Stražan, považovaný za zakladateľskú osobnosť bábkového divadla na Slovensku. Keď sa v roku 1909 vydala za Michala Václava Anderleho z Radvane, tomuto kumštu priučila aj jeho. Verní „dreveným človiečikom“ zostali aj Antonov otec Bohuslav a strýko Jaroslav.
Syn Anton (na archívnej snímke z roku 1994) sa narodil v roku 1944. Vždy spomínal, že už ako trojročný sedával na javisku a sledoval, ako strýko a otec hrávajú divadlo. Po maturite chcel ísť na divadelnú dramaturgiu, ale stal sa úradníkom. Starostlivo však uchovával otcove bábky, ktoré v 80. rokoch oprášil a začal hrávať. Onedlho ho poznala celá Európa. Jeho jazyk bol postavený na vynikajúcej hereckej práci, humore. Bábky aj vyrezával a reštauroval, budoval si teatrologickú knižnicu.
Anderlemu sa podarilo vrátiť európskemu tradičnému bábkovému divadlu Gašparka ako archetyp bláznivého žartovníka, lapaja a beťára. S veľkým úspechom uvádzal aj svoje posledné predstavenie Najmenší cirkus na svete.
Autor: Juraj Hamar (Autor je folklorista)
