PRAHA. V tme sa trepoce modrý mončičák – v role Dostojevského. Bábkár niekde v poľskej oceliarni ním predvádza, ako epileptický záchvat podnecuje tvorbu. Epileptické sliny a Dostojevského otázka Keď nie je Boh, je všetko dovolené? ovládnu monštruózne haly. To všetko vidíte v novom filme českého režiséra Petra Zelenku.
Hra na plátne
Tam, v krakovskej Novej huti sa odohráva festival, ktorý chce umenie priblížiť miestnym robotníkom. Prichádza sem aj divadlo z Prahy. A hra sa začne s realitou premiešavať ako smrť so životom. Na to sme si u Petra Zelenku už zvykli. Akoby neustále vo svojich filmoch krúžil okolo otázky: čo je realita a čo je mystifikácia? A teraz ju obmieňa: čo je realita a čo len divadlo?
Herci hrajú teda v skutočnom prostredí a za toto dobrodružstvo platia. Diváci nezostávajú na druhej strane - tu hľadisko nie je. A keď jednému z poľských robotníkov zomrie syn, ktorý sa zranil práve v oceliarňach, Dostojevského dráma o bezbožnosti dostáva ďalší súčasný rozmer.
Herci sú síce majstri v predstieraní emócií, ale ako hrať Dostojevského mužovi, ktorý práve stratil syna? No čo keď je len nastrčenou postavičkou, aby režisér (Roman Luknár) hercov vybičoval k väčšiemu výkonu? Veď túto metódu si už na nich odskúšal.
Jednotlivé úlohy sa v priebehu filmu zamotajú – herci (Ivan Trojan, Igor Chmela, David Novotný) sa civilne bavia a na zúfalého robotníka sa pozerajú ako na zaplateného herca. Do toho vyšinutý otec Karamazov prská, bozkáva obraz pápeža a počuť vety o tom, že Boh nie je mŕtvy, lebo Boh nie je. A má vôbec život bez utrpenia zmysel?
Podarená reťazovka
Realita tvrdej hute sa vlieva do hry a hra do reality. Je to silné napätie, ktoré v divákovi škrípe ako ťažké háky v oceliarni. „Bratia Karamazovovci by chceli byť zhýralí, sprostí a zlí, chceli by vraždiť, ale morálka a viera im to kazí,“ povedal Zelenka v rozhovore pre Lidové noviny. „Súčasná spoločnosť je totálne bez viery, ale má v sebe nejaké poňatie o morálke. Chceli by sme byť ako zvieratá, niekomu sa to skutočne darí, ale väčšina ľudí to nedokáže. Čo nám v tom bráni? Neviem, ale zaujíma ma, odkiaľ sa to berie.“
Karamazovovci sa uvádzajú v pražskom Dejvickom divadle už ôsmu sezónu. Predchádzajúci Zelenkov film Príbehy obyčajného šialenstva bol tiež adaptáciou rovnomennej hry z Dejvického divadla. Len tentoraz nejde o „jeho“ hru. Dostojevskij Bratov Karamazovovcov napísal, Evald Schorm ich dramatizoval, Lukáš Hlavica naštudoval a Zelenka nakrútil. Niekedy sa tá reťazovka skrátka podarí.
