arogantnosťou sebe vlastnou, vytýčila program kultúrnej revolúcie. Tá od výtvarných umelcov vyžadovala zavrhnutie avantgardných experimentov a trvala na povinnom angažovaní sa v propagácii jej ideológie.
Umelcov stimulovala množstvom „povinne nepovinných“ súťaží pravidelne organizovaných k výročiu Povstania a Oslobodenia, alebo Víťazného februára. Kým vlažný prístup sa kriticky napomínal, tak snaživé pritakávanie bolo odmenené víťazstvom, neraz spojeným s kúpou do zbierok štátnych inštitúcií.
Ak dnes prechádzame portrétnu galériu vtedajších hrdinov socialistickej spoločnosti, tak sa nám vynorí plejáda anonymných, ale aj konkrétnych baníkov, partizánov, pionierov, robotníkov, milicionárov, chápajúcich funkcionárov a prekvapivo šťastných roľníkov odovzdajúcich povinné kontingenty.
Aj keď je Mudrochova Partizánka na stráži pod Rozsutcom typickým aktérom falošnej propagandistickej hry, nasledujúce roky sa k nej zachovali omnoho milostivejšie ako k jej dobovým obrazovým druhom. Možno to bola práve jej mladosť a z hlbokých očí vyžarujúca odhodlanosť, ktorá presvedčila vtedajších reklamných mágov vytlačiť ju a v tisíckach kópií rozposlať do stovky škôl. Niekoľko generácii školákov, ktorí si už nemohli pamätať vulgárnosť päťdesiatych rokov, si jej obraz ako ikonu školských chodieb a tried nesú navždy vo svojej vizuálnej pamäti.
Čo viac by si mohol umelec priať? I keď Ján Mudroch asi nemyslel, že to bude práve táto maľba. Partizánku namaľoval rok na to, ako bol odvolaný z vedenia Vysokej školy výtvarných umení, pretože nebol zárukou šírenia výučby socialistického realizmu. Pod odvolanie sa podpísali takmer všetci jeho priatelia-kolegovia. Nebyť tejto trpkej skúsenosti, obraz by nenamaľoval. Asi.
Autor: Beata Jablonská (Autorka je kunsthistorička)
