VIEDEŇ. Radikálny príklon divadla k „ozajstnému“ životu by sme mohli vysvetliť tým, že divadlo konečne nachádza priestor, ktorý mu postupne odoberali novšie médiá – môže pôsobiť paralelne s nimi, ale má iný priestor na reflexiu života jednoducho tým, že ho tu a teraz vytvárajú živí ľudia priamo pred publikom a spolu s ním.
Wiener Festwochen tento rok ponúka naozaj pestré a inšpiratívne témy a postupy dokumentárneho divadla.
Sila efemérností
Autentické príbehy hercov tvoria základ nezvyčajne komornej inscenácie Les Éphéméres francúzskeho Divadla Slnka pod vedením Ariane Mnouchkinovej. Jej estetika je tentoraz veľmi blízka dokumentárnemu filmu. Diváci vidia jednotlivé výstupy a situácie akoby okom kamery až do detailov – mladí herci a asistenti ich privážajú na nízkych, okrúhlych drevených scénach a pred očami divákov sediacich z oboch strán ich neustále otáčajú tak, aby neunikol nijaký detail. Lebo práve v detailoch je sila týchto „efemérností“ – rodinného šťastia aj nešťastia, príbehov lásky aj osamelosti, nehy i krutosti odohrávajúcich sa v našich záhradkách, kuchyniach, spálňach. Zblíženie muža preoperovaného na ženu s dievčatkom bez matky, zúfalé vydieranie starých rodičov ich vnukom závislým od drog, bolestný predaj domu po matke a mnohé iné vytvárajú spolu 29 epizód Z a polhodinovej inscenácie – niektoré sú prepojené, všetky by však mohli existovať aj samostatne.
Kto videl vlak
Inak pracuje s dokumentárnym materiálom anglický súbor Lone Twin Theatre. Základom inscenácie Daniel, ktorého zrazil vlak, je 53 príbehov z Wattovho pamätníka hrdinských skutkov, ktorý stojí v Postmanovom parku v Londýne. Je venovaný ľuďom, ktorí zomreli pri zachraňovaní iných. Krátke epitafy, charakterizujúce príbeh ich konca, sa stali základom pre 53 improvizácií tímu.
Minimalistické výrazové prostriedky aj výprava prenechávajú priestor najmä telesnému prejavu hercov, ktorí vedia zaujať na javisku aj na ulici. Bubeník oddeľuje jednotlivé príbehy a vyvoláva vždy ďalšie postavy. „Kto videl vlak?“ Vystúpi jeden z hercov a povie: „Ja som Daniel. Ja som videl vlak. Môj priateľ ho nevidel. Zachránil som svojho priateľa, ale nemohol som zachrániť seba.“ Nasleduje krátky výstup a už padá ďalšia otázka: „Kto videl rieku?“
Majstrovstvo v oblasti dokumentárneho divadla už roky dosahuje lotyšský režisér Alvis Hermanis. Jeho témou sa tentoraz stali Otcovia – tak sa volá jeho najnovšia inscenácia. Spolu s ostatnými divákmi sme tri hodiny s napätím sledovali ozajstné osudy troch otcov, vyrozprávané ich synmi. Na javisku sa stretli Švajčiar, Rus a Lotyš, ktorých otcovia boli policajt, amatérsky boxer a herec. Príbehy sa prelínajú a stretávajú v osobitom humore, smútku, neopakovateľnosti.
Ovácie viedenského publika patrili umeniu tvorcov aj sile dokumentárneho divadla.
Autor: Anna Grusková (Autorka je dramatička a teatrologička)