Je skoro ako Winnetou – spravodlivý a pokorný

Mongoli sa vraj na tento film sťažovali, ešte sa ani poriadne nenakrúcal. Dôvod bol rovnaký ako pri mnohých historických filmoch - scenár falšuje slávne dejiny národa.

Nás dnes ázijské dejiny nezaujímajú o nič viac, ako tamojšie dianie našich predkov v 12. storočí. Európa o Džingischánovi poriadne nevedela ani v čase, keď už vládol najväčšej ríši sveta, a zaujímala sa oňho oveľa menej, ako on o ňu. Čoskoro sa jej to vypomstilo.

Na Slovensku, kde sa ani budúci učitelia dejepisu na vysokej škole nedozvedia o Džingischánovi oveľa viac, ako to, že žil, nemá veľký zmysel zisťovať, čo na zobrazení chánovej mladosti jeho potomkom prekážalo. Nebolo by to však nezaujímavé - veď film ho oslavuje.

Filmy, ktoré sa čo najvernejšie snažia opísať historickú skutočnosť, tvoria zanedbateľnú časť historickej kinematografie, a ruský romantický epos Mongol ani nepredstiera, že by k nim mal patriť. Ak, tak istou už povinnou mierou naturalizmu. Vo filme o človeku, po ktorom v „civilizovanom“ svete zostala len povesť krutého divocha, sa mu navyše dalo ťažko vyhnúť, ak nemal byť úplne smiešny.

Nebol ctižiadostivý, len poslušný

Idealizovaný obraz Temü­džina, ktorého poslaním je zjednotiť mongolské kmene a pokoriť susedov, totiž k smiešnosti nemá ďaleko.

Je ušľachtilý ako Winnetou, ukáže sa po chvíli - čestný, pokorný, trpezlivý. Keďže je predurčený, nie je vlastne ani príliš ctižiadostivý - robí len to, čo musí.

Chráni ženy a deti, a to aj cudzie. Stará sa najmä o rodinu a potom o svoj ľud. Prečo si len Rusi vybrali na sfilmovanie takúto tému?

Ak bude mať niekto pocit, že film diktátora ospravedlňuje, ťažko sa mu bude oponovať.

Výnimočná mongolská krutosť, ktorá šokovala aj nie práve citlivých súčasníkov, nie je takmer ani naznačená.

To by samo osebe neprekážalo, keď treba boriť predsudky, môže sa to robiť aj razantne. Výberom scén z Temüdžinovej mladosti však akoby chceli autori vyvolať súcit. Chán zjednotil krajinu najmä obratnou politikou, tu je však natoľko zmietaný osudom a pasívny, že v závere nie je príliš jasné, ako Mongoli pochopili, že len jednotní a pod jeho vedením nastúpia cestu k sláve.

Národ to asi vedel

Vysvetlenie potom zostáva jediné - národ cítil, že práve tento vodca je vyvolený. Ak práve toto chceli tvorcovia filmom povedať, nie je to nič chválitebné, hoci budovanie impérií je z historického hľadiska legitímnou ľudskou zábavou. To už mohli radšej stroho opísať skutočnosť bez rôznych prvoplánových symbolov.

Mongol však stojí za videnie. Má atmosféru, nenudí, stepi a hory sú fotogenické (aj bez samotných Mongolov), výprava a kamera skvelé. Podobných filmov dnes nie je veľa, svedčia o tom aj ocenenia. K vojenskej stránke len jedna otázka: Kde zostal pre kočovníkov typický dážď šípov?