Konečne Wagner

S výnimkou medzivojnovej prvej republiky sa Richard Wagner u nás príliš nehral. Ak ho aj bratislavská či košická opera sporadicky zaradili do repertoáru, takmer vždy siahli po ranej tvorbe - Blúdiacom Holanďanovi alebo Tanhäuserovi.

Na porovnanie, operný portál uvádza 160 inscenácií celého spektra Wagnerovho diela v priebehu kalendárneho roka, iba viedenská Štátna opera ich na plagáte strieda sedem.

Pre zaneprázdnenosť renomovaného poľského režiséra Mariusza Trelinskeho muselo Národné divadlo preložiť premiéru Orfea a Eurydiky do ďalšej sezóny – a uvoľnený priestor sa rozhodlo vykryť galakoncertom práve z diela obchádzaného Wagnera.

Popri číslach z romantickej časti tvorby (Blúdiaci Holanďan, Tanhäuser, Lohengrin) sa do programu dostali aj predohra z Majstrov spevákov norimberských a prvé dejstvo Valkýry. Tie diela sme na Slovensku ešte neuviedli.

Jedným z dôvodov wagnerovského vákua sú vysoké nároky skladateľa na speváckych predstaviteľov. Interpreti musia disponovať veľkými hlasmi, schopnými niesť sa ponad monumentálny orchester, i skvelou fyzickou a vokálnou kondíciou.

V trojici sólistov bol aj náš basista Peter Mikuláš. Počínal si vynikajúco. Ako Holanďan i ako Hunding (Valkýra) opájal poslucháčov farebným hlasom s veľkým emocionálnym nábojom a výbornou vyššou polohou.

Prierazný dramatický materiál maďarskej sopranistky Márie Temesiovej si bez problémov poradil s veľkým orchestrálnym aparátom, hoci výrazovo pôsobila dosť „starooperne“.

Austrálčan Stuart Skelton predviedol, prečo je vyhľadávaným wagnerovským interpretom. Jasný kovový tenor znel (vari s výnimkou pár okrajových tónov) krásne, muzikálny umelec sa dokonale zžil s partmi Lohengrina i Siegmunda (Valkýra).

Škoda, že orchester, ktorý hrá vo Wagnerových operách mimoriadnu úlohu, ostal pri bratislavskom koncerte len v pozícii sprievodcu.

Hudobné naštudovanie Olivera Dohnányiho pôsobilo nedoskúšane, v druhom bloku (1. dejstvo Valkýry) so zreteľnými prehreškami proti intonačnej čistote.

Zážitok z večera tak zastal na polceste.