CANNES, BRATISLAVA. Nie aby vám napadlo prihlasovať sa na nejaký scenáristický kurz. Quentin Tarantino by bol zhrozený. Tým, čo chcú byť filmárom, odkazuje: „Školy sú zbytočne drahé. Za našetrené peniaze si radšej požičajte kameru a rovno skúste nakrútiť film.“
Tak to robil aj on. Každý piatok utekal do požičovne a zaplatil za jeden deň. Ale keďže obchod znovu otvárali až v pondelok, kamera mu zostala na celý víkend. „Po troch rokoch som s kamarátmi dokončil prvý film – Narodeniny môjho najlepšieho priateľa. Bol smiešny, ale bol môj. Učil som sa pri ňom.“
Budeš si musieť zvyknúť
Tarantino o tom hovoril na festivale v Cannes. Pred štrnástimi rokmi tam vyhral Zlatú palmu s filmom Pulp Fiction, tentoraz ho organizátori pozvali rozprávať. Pripravili mu na to veľkú, dvetisícmiestnu kinosálu. Nech čo najviac ľudí vidí, ako dáva filmovú lekciu, a nech čo najviac ľudí pochopí, prečo je taký dobrý.
Jedna z odpovedí môže byť: lebo experimentoval.
Skúšaj, povedali mu, keď začínal na workshope v Sundance. Poslúchol. Pripravoval film Reservoir Dogs a chcel ho teda nakrútiť v dlhých, niekoľkominútových sekvenciách.
Vedúcim workshopu sa zdalo, že si ich slová Tarantino vysvetlil zle. Tvrdili mu, že experimentuje príliš. A že producent, ktorý by mu taký film financoval, sa rovno môže chystať na krach.
„Bol som z toho nešťastný, a tak som sa šiel prejsť do lesa,“ spomínal Tarantino. „Po týždni sa však naši školitelia menili, tých prvých vystriedali Volker Schlöndorff a Terry Gilliam. Obaja si moje dlhé scény pozreli, a reagovali úplne opačne. Ó, to je úžasné, kričal Schlöndorff. Quentin, veď ty si génius, kričal zase Gilliam. To som musel ísť rozchodiť do lesa znovu. Tam mi to došlo. Vravel som si: Teba budú ľudia nenávidieť, alebo milovať. A ty si na to budeš musieť zvyknúť!“
Počúvaj pesničky
V roku 1992 mal Reservoir Dogs hotový. A dlhá konverzačná scéna okolo stola je v ňom hneď na začiatku. Neprekážala, páčila sa a už je z nej klasika.
Je skvelá, pretože Tarantino k nej napísal výborné dialógy. Bol v nich vycvičený, ale nie vďaka scenáristickému kurzu.
Učil sa pri hereckých kurzoch a tie sú jedinou školou, ktorú by ešte odporúčal. „Na lekcie som si musel nachystať scény. Keďže som sa nedostal k žiadnym scenárom, musel som si na scény z filmom pospomínať sám. Keď som si nejaké dialógy nepamätal, nahradil som ich vlastnými. Postupne som mal odvahy viac a svoje dialógy používal častejšie. Až mi jeden spolužiak povedal: Počúvaj, ty si celkom dobrý!“
V Tarantinovych filmoch je pritom veľa úplne opačných scén. Dialógy v nich nie sú skoro žiadne, všetko frčí len vďaka hudbe. Quentin ju máva zvyčajne vybranú, ešte ani poriadne nevie, o čom bude film.
Príkladom je pesnička Preacher Man. Mal dvadsaťštyri rokov, keď si k nej primyslel svoju vôbec prvú filmovú filmovú scénu. Muž vojde do domu, nikoho nevidí. V dome však je žena, a príkazmi cez telekomunikačné zariadenie sa s ním veselo pohráva. Príležitosť použiť ju mal Tarantino pri Pulp Fiction, s Johnom Travoltom a Umou Thurman.
Skús sa dostať do Top 3
Tarantinovi vždy stačili staré pesničky. Nikdy by žiadneho hudobného skladateľa neoslovil, aby mu spravil nové. Nemal by v ňom istotu. „Nedám predsa takú zodpovednosť len–tak nejakému babrákovi! Čo keď mi pokašle film?“
Podľa toho, čo hovorí, on nepotrebuje ani nápady kameramana. Zostal šokovaný, keď za ním pred nakrúcaním filmu Reservoir Dogs prišiel kameraman s rozkreslenými zábermi. „Musel som mu povedať: Veľmi si vážim, čo robíš, ale vieš, o tom, ako bude film vyzerať, rozhodnem ja.“
Obrazovú predstavivosť si predsa roky trénoval. Nikdy si nekupoval videá, len soundtracky. Pustil si ich a v hlave si rekonštruoval záber po zábere.
Najmä bojové scény a naháňačky áut. „Pri nich sa ukáže, čo dokáže režisér. Preto som v nich chcel byť najlepší. Alebo sa aspoň dostať do Top 3.“
Pri opise svojich režisérskych postupov zabudol Tarantino akurát na jedno. Ale to zas bolo vidieť – nadšenie a oduševnenosť. V Cannes rozprával skoro dve hodiny, rýchlo, aby toho čo najviac stihol.
Potom sa postavil, päť minút sa klaňal a mával na pozdrav. A vravel: „Ďakujem, že ste prišli. Veľmi si to vážim.“
