Meno divadelníka JIŘÍHO SUCHÉHO sa nedávno spojilo s neistou existenciou pražských divadiel. Patrí medzi ne aj jeho Semafor. Magistrát im výrazne znížil dotácie. No zatiaľ sa na doskách Národného divadla hrá Dobře placená procházka, džezová opera z dielne legendárnej autorskej dvojice Suchý a Šlitr vo formanovskej réžii. Dnes večer s ňou pražský operný súbor hosťuje v SND.
V predstavení Národného divadla hráte aj vy s kolegyňou Jitkou Molavcovou z divadla Semafor. Do Bratislavy ste neprišli, prečo?
„O alternácii rozhodlo pražské Národní divadlo, ťažko sa hľadal termín, v ktorom by sme práve neúčinkovali v Semafore. Máme tam dlhodobý plán predstavení, s ktorým sme už nemohli pohnúť, keď prišla možnosť ísť do Bratislavy. Ale veľmi radi by sme ju navštívili.“
V hre stvárňujete poštára. Ako sa v tejto úlohe cítite na doskách národného?
„Je to pre mňa zážitok. Keď stojím na javisku a hovorím si, že tu, na tomto javisku stával Antonín Dvořák, a v tamtej lóži sedel Bedřich Smetana, naskočí mi husia koža na chrbte.“
Spolupracovali ste na inscenácii s režisérom Milošom Formanom aj inak?
„Samozrejme, trochu som sa na tom ešte autorsky podieľal, urobili sme menšie úpravy. Hlavný vklad novej verzie je v tom, že režisér Miloš Forman sa rozhodol celú operu poprekladať pesničkami z hry Sekta, ktoré som kedysi skladal ja. Oddeľuje nimi teraz jednotlivé dejstvá v tejto opere.“
Hru Sekta, ktorá vznikla v tom istom čase ako Dobře placená procházka, ste takto po mnohých rokoch oživili. Svojho času nezaznamenala úspech. To je dôvod, prečo ste teraz pesničky použili?
„Musím povedať, že keď mi Miloš Forman povedal, že chce tie pesničky použiť, prvá moja reakcia bola – to hádam nie, veď sa tam nehodia. Ale on mi hovoril – to sa budete čudovať. Nakoniec to spravil tak, že pesničky úplne splynuli s predlohou a pôsobia tam veľmi dobre. Vsadil ich tam preto, že ich od začiatku miloval. Dokonca keď emigroval, tak prvé, o čo ma žiadal, bolo, aby som mu poslal magnetofónové nahrávky s pesničkami zo Sekty. Myslím, že si takto splnil nejaký svoj sen.“
S hrou Dobře placená procházka ste chceli uspieť aj na Broadwayi, ale nevyšlo to. Čo to bol za pokus?
„Jiří Šlitr si vtedy vzal do hlavy, že ju tam chce dostať. A ja som od samého začiatku prorokoval, že to nie je téma, ktorá by sa mohla na Broadwayi chytiť. Navyše, neamerický autor sa v tom čase dostal na Broadway naozaj veľmi zriedka, Američania si to tam dosť dobre strážili. Občas sa tam objavil nejaký Talian, ale to bola výnimka. V tých časoch boli k importu veľmi nedôverčiví, takže pre nás to bol nevhodný čas.“
Doma mala vaša buffopera veľký úspech. Ako ste na ňu so Šlitrom prišli?
„Jiří mal veľmi často v slovníku slovo ctižiadosť. Vždy chcel niečo dokázať. A tak raz prišiel, že by chcel napísať džezovú operu. Napíš libreto, vraví mi, ale nie veľmi tučné, nejakých tridsať stránok, lebo ono to hudbou ešte narastie. Povedal som si, že teda skúsim také, ktoré nebude podobné normálnej opere a bude sa odohrávať v nejakom bizarnom prostredí. Tak sa prišlo na nápad, že to bude kúpeľňa.“
Prečo práve kúpeľňa?
„Chcel som byť veľmi originálny, a tak som do nej situoval príbeh rozvedených manželov. Šlitrovi sa to páčilo. Zložil teda hudbu a opera bola na svete. A už krátko na to prišiel s tým, že by chcel urobiť nejakú väčšiu operu. Toho sa už, bohužiaľ, nedožil.“
Ani trochu ste nechceli zachovať klasickú formu opery?
„Nie, bola písaná pre Semafor a základným kameňom bol humor. Napokon, v histórii Semaforu sme nemali žiadnu vážnu hru. Už len fakt, že sa dej odohráva v kúpeľni, svedčí o nevážnosti, ktorú sme k tejto téme prechovávali. Brali sme to ako trochu bláznivú komédiu.“
Krátko na to, ako ste hru uviedli v Semafore, vznikol z opery film, v ktorom ste si tiež zahrali. Režíroval ho Forman, tak ako túto novú divadelnú verziu. Majú niečo jeho réžie spoločné?
„Miloš Forman ten film nakrúcal s Jánom Roháčom, ktorý ju zase režíroval ako divadelnú inscenáciu v Semafore. Zhodli sa na tom, že urobiť celý film len v kúpeľni by bolo neúnosné, že tam tých prostredí musí byť viac. Takže v oboch prípadoch sa upustilo od pôvodnej myšlienky a dnes sú na scéne vlastne tri prostredia, tak ako vo filme – obývacia izba, napravo spálňa a naľavo kúpeľňa, kde po rozvode býva hlavný hrdina Uli. Samozrejme, vo filme sa okrem spomínaných prostredí mihnú aj zábery z exteriéru.“
V národnom vraj vznikla aj nová inštrumentácia, lebo stará sa nezachovala. Spolupracovali ste aj na nej?
„Inštrumentálne spracovanie bolo v pôvodnej verzii trochu jednoduchšie. Tiež tam síce bol sláčikový orchester Dalibora Brázdu, ale ten bol malý. V národnom ho tvorí sedemdesiat hudobníkov, takže potrebovali symfonickejšiu veziu, aby sa využili všetky farby nástrojov. Príliš som do tejto tvorby nehovoril, lebo nie som až taký znalec symfonickej hudby. Samozrejme, jej autor Marko Ivanović sa na mňa párkrát obrátil, ale skôr s otázkou, ako to vlastne vtedy bolo. Tak som mu vždy priblížil, ako sme to robili, a on to potom buď využil, alebo nie. Bola to jeho samostatná práca a zhostil sa jej veľmi pekne.“
Ako sa vám pozdáva dnešná hudobná podoba?
„Je to nádhera. Ale zo začiatku som pochyboval. Hovoril som Milošovi Formanovi – veď to je, preboha, hra písaná pre divadlo pre pár ľudí a národné je obrovský priestor. Ale nakoniec sú tam dva ženské zbory, jeden detský zbor, takže chvíľami je scéna poriadne zaplnená.“
Myslíte si, že buffoperou vyšiel Národnému divadlu ústretový krok smerom k opernému divákovi?
„Neviem, nakoľko si diváci povedia – ideme na operu. Skôr si povedia, ideme na Formana. I keď Dobře placená procházka vyzerá inak, ako sú pri opere ľudia zvyknutí, žáner určite nepoškodí.“
Ovplyvnilo toto spoločné dielko vašu ďalšiu tvorbu?
„Myslím si, že nie. Bol to taký zvláštny, ojedinelý úkrok bokom, akési vybočenie z radu. Keby sme boli stihli so Šlitrom napísať ďalšiu operu, ktorú sme chceli, tú by zrejme Dobře placená procházka ovplyvnila. Určite by sme využili skúsenosti.“
Mali ste už aj konkrétny nápad?
„Tak ďaleko sme nedošli. V podstate sme potom zotrvali v klasickom semaforskom štýle.“
Po rokoch Semafor stále funguje. Nedávno sa ho výrazne dotkli zmeny v grantovom systéme, ktoré urobil pražský magistrát. Ako sa to vyvíja?
„Nečakaná situácia vznikla vo februári tohto roka. Divadlám, ktoré pravidelne dostávali príspevok od mesta, magistrát zrazu granty citeľne znížil. Sú to buď menšie, alebo menšinové divadlá, ktoré mesto vždy podporovalo, lebo malo záujem, aby boli ich žánre zastúpené v divadelnom spektre. To, čo mesto ušetrilo, dalo teraz divadlám, ktoré sú ziskové. Akoby za odmenu, že zarábajú, im dali to, čo nedali nám. Navyše sme nedostali ani ten znížený grant. Až neskôr sa rozhodli, že nám ho pošlú. Bolo to veľmi neseriózne správanie, takže sa zdvihla vlna odporu.“
Minulý týždeň vyvrcholili demonštrácie viacerých pražských divadiel, ktorých sa dotkli finančné straty. Aký to má dosah?
„Mám pocit, že už sa schyľuje k riešeniu, keďže tlak na magistrát bol veľmi silný. Jeho krok bol veľmi nepochopiteľný. Už sa vyjadril, že má rezervy a pokúsi sa krivdy vyrovnať.“
Rozhodujú len peniaze o kvalite divadelnej produkcie?
„To určite nie.“
Takže keď divadlo na seba dokáže zarobiť, ešte to nemusí znamenať, že ponúka lacnú, nekvalitnú produkciu. Aké je vaše publikum?
„Divácku obec máme stabilnú. Bola dosť smutná z toho, že možno budúcu sezónu už nebudeme môcť pracovať. Ale hádam sa situácia zlepšuje. Nikde na svete to nie je tak, aby divadlá, ktoré zarábajú, dostávali príspevok od mesta na úkor tých, ktoré nezarábajú.“
Máte nejakú predstavu o tom, aký model financovania by pre typ divadla Semafor dobre fungoval?
„Stačilo by, keby sa veci mali tak, ako roky predtým. Boli sme spokojní, vystačili sme si, nie síce úplne, lebo ku koncu sezóny som už divadlo dotoval zo svojich peňazí, aby bolo na výplaty, ale v zásade to išlo. Keď sa to vráti, nie je o čom diskutovať.“
Semafor sa v Česku považuje za rodinné striebro. Čo môže spraviť divadlo samo, aby nepadlo?
„My vlastne pre to nerobíme nič. Začali sa nám totiž hlásiť firmy, ktoré nás chcú podporiť. Samy od seba. Urobíme zrejme len to, že dočasne opustíme väčšie, výpravnejšie hry, ako je napríklad Lysistrata, kde hrá dvadsaťpäť ľudí, a zostavíme drobné kabarety s niekoľkými ľuďmi. A ak nám sponzori poskytnú prostriedky, aby sme sa mohli vrátiť zase od kabaretu aj k divadlu, budeme radi.“
