Keď sa zaujímate o hudbu, máte pocit, akoby bol všade. Tu diriguje symfonický orchester, tam hrá s džezovým all-stars tímom, dostal Aurela za výkony na džezrockovom albume Universal Cure, produkoval album Martiny Schindlerovej. OSKAR RÓZSA sa v hudbe pohybovať vie a má na to všetky predpoklady. S trochou sarkazmu by sa dalo povedať, že je univerzálnym hudobníkom - ctia ho fajnšmakeri a pozná ho aj smotánkovské publikum.
Čo vás momentálne baví najviac?
Asi spolupráca s gitaristom Johnom Shannonom, s ktorým sme nahrali album Universal Cure, spolu s bubeníkom Martinom Valihorom. To je veľmi inšpiratívne spojenie. Na veľa vecí v rámci života aj v rámci hudby máme podobné názory a veľmi dobre sa nám spolu hrá. Trio Universal Cure je pre mňa bezpochyby číslo jeden v rámci osobného vyjadrenia.
Shannon býva v Kalifornii, nie je to ďaleko na pravidelnú spoluprácu?
Nehovorím o pravidelnej. Slovensko je malé, u nás má zmysel urobiť turné maximálne raz za rok. Ten čas si vždy nájdeme - prinesieme každý svoju hudbu, dáme ju dokopy, nahráme album a urobíme turné. To uvoľní také množstvo dobrej energie, že z toho čerpáme zasa celý rok.
John Shannon ešte počas účinkovania v skupine Waking Vision často zdôrazňoval svoj vzťah k prírode. Keď hovoríte o tom, že si rozumiete, znamená to, že s ním chodíte stanovať do lesa?
V tomto sme kontrastní, ja nie som taký indiánsky typ. V každom prípade, John je krásny a empatický človek. Veľmi dobre sa s ním debatuje o všetkom možnom, rozvíjame rôzne spirituálno-magické témy, a potom sa ich snažíme realizovať v našej hudbe, veď nie náhodou sa náš album volá Univerzálny liek. To je téma, ktorá nás asi najviac zaujíma - hudba je schopná slúžiť nielen ako inšpirujúci zvuk, ale aj ako svojbytná živá entita, ktorá má hlboký potenciál - dokáže naladiť, liečiť, dodať silu. To by mohlo byť jedným z jej hlavných poslaní.
Takže poslaním hudby nie je zábava?
To sa nevylučuje. Ale zábavnej hudby je okolo nás čím ďalej tým viac, a keďže doba je veľmi rýchla a ľudia sú poväčšine dosť povrchní, nemajú čas ani chuť sa ponárať hlbšie do svojich vlastných emócií a už vôbec nie do emócií niekoho iného. Tej hudby, ktorá ponúka zábavu, či už lacnú alebo zmysluplnejšiu, je veľmi veľa, a, naopak, ako keby začala miznúť hudba, ktorá má aj iné poslanie než zábavu alebo ekvilibristické ukazovanie možností, čo dokáže hudobník - a to hovorím o všetkých žánroch vrátane vážnej hudby a džezu obzvlášť. Obsah je najsilnejšou hybnou silou hudby a ak v nej je, môže byť slobodne použitá akákoľvek forma. Jednoduchá pesnička môže znieť, ako keby sme ju už stokrát počuli, ale ak má v sebe niečo pravdivé, osloví nás. A naopak, sú umelci, ktorí hľadajú nové postupy a metódy len preto, lebo nedokážu hovoriť v jednoduchých pojmoch.
Ale aj vy máte za sebou albumy, ktoré sú také novátorské, až hrozí, že emóciám "spadne remeň". Čo je obsahom napríklad vášho albumu Presence, ktorý tvoria viac-menej zvuky a tradičnejšej hudobnej matérie je na ňom menej?
Ak niekto hovorí, že robí hudbu pre ľudí, nie je celkom pravdivý. Každý naozajstný muzikant robí hudbu hlavne pre seba, lebo je to jeho najautentickejšie vyjadrenie a životná nutnosť. To, že ľudia reagujú, je nadstavba, prípadne odmena. Dokonca aj keď robím pop-music, nikdy neuvažujem, že to poskladám tak, aby to bolo úspešné. Ak človek robí naozajstnú hudbu, nie len lacné plastové kópie, musí vyjadrovať seba a úspešnosť sa nedá odhadnúť. Album Presence mi dal možnosť zažiť niečo výnimočné. Nahrávanie bol jedinečný okamih - traja ľudia s odlišným vnímaním sveta sa behom päťdesiatich minút zosúladili a vytvorili kompaktné dielo. To je ten zázrak.
Čo vám dala spolupráca s Martinou Schindlerovou?
Bolo to príťažlivé aj preto, lebo išlo o moje pesničky, ktoré som pôvodne komponoval pre seba a perspektívne som ich plánoval na môj vlastný album. Je to vlastne môj album, ktorého interpretom je Martina Schindlerová, čím nechcem znížiť jej umelecký vklad. Samozrejme, že skladby sme spolu s textárom Petrom Kollárom priblížili jej speváckemu naturelu čo najviac. Snažili sme sa splniť formálne kvality albumu pre mladú popovú speváčku, ktorá spieva o niečom bez ohľadu na to, či to budú naše namyslené rádiá hrať, a zároveň som chcel do hudby odtlačiť aj kus seba.
Pri práci na tomto albume ste sa rozkmotrili so svojím dlhoročným priateľom a spolupútnikom Ľuborom Priehradníkom. Nechcel robiť komerciu?
Naopak, on má veľmi rád komerciu. Robili sme spolu dlho a intenzívne, stretávali sme sa denne na rôznych projektoch. Sme obaja tvrdohlaví, každý máme svoju metodiku práce, takže prirodzene prišlo k tomu, že už toho bolo vyše hlavy. Ale máme rozrobený úžasný projekt The Hermit & The Ferryman, na ktorom nám záleží, a ktorý určite dokončíme.
Ktorí ľudia vám zmenili život?
Najväčšia inšpirácia môjho života bol môj profesor, dirigent Zdeněk Bílek, u ktorého som študoval trinásť rokov. Pri ňom som mal možnosť byť blízko tomu, čo obnáša veľký duch, hlavne jeho oddanosť a láska, akou sa zaoberal umením. Odvtedy mám jasnú referenciu. Naučil ma o hudbe asi najviac. No a potom môj starý priateľ Marek Brezovský, ktorý mal veľmi podobné cítenie ako Bílek a príjemné bolo, že to bol môj rovesník. On mi vlastne potvrdzoval to, o čom hovoril Bílek, takže som nemal problém stotožniť sa s tým. Ergo, tou istou muzikou som sa zaoberal na hodinách dirigovania, aj v skúšobni s Brezovským.
Ste človek, ktorý robí v rýchlych a intenzívnych "záchvatoch" alebo systematický autor, ktorý veci "vysedí"?
Nie som rutinér. To znamená, že keď neprichádza inšpirácia, mám problém robiť veci len remeselne. Nie preto, že by som to nedokázal, ale nechcem to, radšej sa trápim a pracujem na tom, aby inšpirácia znova prišla. Napríklad som tri noci zle spal, lebo som sa snažil načrtnúť alebo odniekadiaľ privolať k sebe tému k novému filmu Nebo, peklo, zem režisérky Laury Sivákovej, ku ktorému robím hudbu. Vedel som, aké by to malo byť a čo by to malo obsahovať, ale nedarilo sa. A nakoniec sa mi to vyjavilo. Občas, keď si odtrpím svoje, príde to.
Svojho času ste robili výpravnú hudbu k počítačovej hre s orchestrom, ako to dopadlo?
Zomrelo to nepríjemným spôsobom. Do hry vstúpil zahraničný investor, ktorý v podstate ukradol celý projekt a výroba sa presunula do Anglicka - že vraj. Mne ponúkli ponižujúcu zmluvu, nedohodli sme sa. Ale hudba, ktorú som v tom čase komponoval, sa nestratí. Len by som už konečne potreboval nejakého veľkovýpravného režiséra aj s producentom, ktorí by mi k nej natočili historický veľkofilm z obdobia križiackych vojen.
Vyštudovali ste dirigentstvo, ale systematicky sa mu nevenujete. Nie je to tak, že človek stráca kondíciu ako v prípade, keď necvičí na hudobnom nástroji?
Práve mám za sebou koncert so symfonickým orchestrom, hrali sme Morriconeho, Rotu, operné árie a všeličo z oblasti talianskej filmovej muziky. Dirigovanie je širokospektrálne umenie a vyžaduje dobrú orientáciu vo viacerých smeroch. Jednak je potrebná taktovacia technika, ktorá sa dá doviesť do virtuozity. To sa dá dosiahnuť len vtedy, keď dirigent "máva" denne. Možno po rokoch sa podarí dostať sa do stavu, keď dirigent pohne prstom a osemdesiatčlenný orchester zaburáca naraz ako jeden. No dôležité je aj vedieť, čo chceš dosiahnuť, ako to chceš dosiahnuť a prezentovať to tak, že tomu muzikanti uveria a sú ochotní nasledovať tvoju predstavu. Dirigovanie mám rád, možno najradšej zo všetkého, čo robím. Plánujem, že sa tomu budem v budúcnosti venovať viac.
Stále sa bavíme o hudbe, ostáva vám čas a chuť aj na nejaké mimohudobné záujmy?
Mám rád cestovanie. S priateľkou pravidelne cestujeme po európskych metropolách, veľa času trávime v galériách, múzeách a na koncertoch. Zbieram fajky, čítam knihy. No a samozrejme jedlo a víno, s priateľmi máme gastronomickú spoločnosť, sme taká partia ľudí z rôznych odvetví, varíme si a degustujeme.
Varíte aktívne?
Veľmi aktívne. Som veľmi dobrý kuchár (smiech).
Samouk, alebo máte kuchárskych "guruov"?
Guru bola moja mama. V kuchyni som s ňou bol už ako trojročný a ako päťročný som upražil prvý rezeň. V cestíčku. V súčasnosti sa špecializujem na thajskú kuchyňu, aj o nej niečo študujem.
Hudobníci sa sťažujú, že sa z hudby nedá vyžiť. Dá sa?
Snažím sa vyberať projekty, ktoré ma zaujímajú. Teda tie, kde sa môžem slobodne vyjadriť bez ohľadu na to, či to nazývajú alternatívou alebo popom, ale aj také, kde zvažujem aspekt miery ohodnotenia. Vzhľadom k tomu, že hudba je jediné, čím sa dokážem reálne živiť, som pripravený pracovať aj v projekte, ktorý nie je umelecky výnimočný, ale je solídne finančne ohodnotený.
Udržujete hudobné kontakty, ktoré ste získali na americkej Berklee College Of Music - okrem spolupráce s Johnom Shannonom?
Sporadicky fungujú, mám tam zopár dobrých priateľov. S Amerikou je to tak, že tam človek musí byť. Je tam veľa výborných muzikantov. Nehovorím, že keby som bol v New Yorku, niektorí moji priatelia hudobníci, s ktorými som hrával a v súčasnosti sú na miestnej scéne aktívni, by nedali prednosť mne, ale tým, že nie som v centre diania, pochopiteľne, volajú iných.
Dostať sa v Štátoch do prvej ligy - to chce okrem schopností aj šťastie, nie?
Na to by vedel najlepšie odpovedať Martin Valihora. Vyžaduje to obrovskú obetu a mám pocit, že to často stojí viac, než sa potom vracia. Miestami mi to pripadá ako otroctvo. Žiadne súkromie, žiaden voľný čas, neustály kolobeh, honba za kšeftami, lebo len čo z toho muzikant vypadne, v momente je nahradený niekým iným. Viem, že aj výnimoční hudobníci sa často trápia a riešia podobné problémy ako my.
Hudba ako keby už nehovorila toľko, čo kedysi. Aj starí majstri, ktorí boli zárukou kvality, znejú vyblednuto. Je to tým, že už hovorí menej, alebo tým, že človek to vníma subjektívne a v mladom veku prijímame hudbu silnejšie a citlivejšie?
Doba sa strašne rýchlo mení. Umelci vsádzajú na overenú kartu. Je veľmi málo takých, čo sú ochotní riskovať niečo nové aj po tom, čo si vybudovali stabilný kredit. Taký bol Miles Davis či Frank Zappa, v súčasnosti napríklad kapela Radiohead. Myslím, že sa radikálne mení aj funkcia hudby v spoločnosti a jej dopad na individualitu človeka.
Nie je dnes delenie na pop a alternatívu trochu umelé?
To robia iba kritici, rádiá a tí, ktorí ich slepo nasledujú.
Čím sa ešte momentálne zaoberáte?
Robím filmovú hudbu. Je to pre mňa vrchol slobody, aj keď to znie paradoxne, lebo pri filme sa treba prispôsobovať obrazu, ktorý je primárny. Začínam sa pomaly a jemne navracať aj k prieniku so súčasnou vážnou hudbou, pripravujem album pre sopranistku Adrianu Kučerovú, kde sa vyjadrujem bez ohľadu na žáner a štýl a bez formového obmedzenia. Skôr hľadám syntézu prvkov, ktoré sa možno ťažšie spájajú.
Nabíjajú vás koncerty energiou?
Cítim hlavne obrovskú únavu a prázdnotu. Dobitie bateriek príde až na druhý deň, ak sa koncert vydaril. Keď hrám na basgitare, vždy cítim svoje rezervy, pretože nie som vyhranený inštrumentalista, ktorý sa nástroju venuje denne. Väčšinou sedím za klavírom alebo počítačom a komponujem. Aby som dokázal aspoň na tridsať percent hrať tak, ako by som chcel, stojí ma to fakt pekelné úsilie.
Tak prečo to robíte, keď vás to vyčerpáva?
Lebo to mám strašne rád. Počas hrania s kapelou je to veľké dobrodružstvo. Kompenzujem tým "meditačnú" samotu počas komponovania a štúdiovej roboty.
Znova spolupracujete s Richardom Müllerom po tom, čo ste boli dlho "na nože". Zblížili ste sa?
Áno, zblížili. Finišujeme s albumom, ktorý je venovaný Jarovi Filipovi, kde okrem Richarda účinkuje aj Milan Lasica. Myslím, že to bude výnimočne krásny album, veľmi farebný a hudobne príťažlivý.
Vždy ste boli v istom zmysle opozíciou k domácej scéne. Ako ju hodnotíte?
Celé je to čudné a nudné, aj keď netvrdím, že svetová scéna je oveľa lepšia. Zahraniční umelci však možno viac pracujú na sebe a viac počúvajú producentov, ktorí sa im snažia upratať tie nemohúce nápady. Naši poprockeri sú namyslení, aj keď to hrajú na skromnosť a pritom toho veľa nevedia. Keď zapnem v aute rádio, nasleduje neustále prepínanie staníc. Sledujem zaujímavý psychologický jav: Kedysi bol umelec poloboh, ktorý stál na scéne a ku ktorému mali poslucháči hlboký rešpekt. Teraz celá tá poloamatérska gitarová scéna spôsobila, že ich ľudia berú, lebo sú rovnako priemerní ako oni sami. Možno si myslia, že by to zvládli tiež, a preto ich podporujú. Priemernosť je dnes devízou. Títo ľudia nemajú čo povedať a ani nemajú túžbu niečo povedať, ale každý ich uznáva, takže majú pocit, že to tak má byť a sú spokojní.
| Rózsa je jedným z najvyhľadávanejších basgitaristov. |
| S Ľuborom Priehradníkom a Mikim Škutom. |
