Jedným z tipov festivalu Wilsonic, ktorý práve prebieha v Bratislave, sú českí Midi Lidi. Čoraz známejšia skupina hrá pesničkové electro s videoprojekciou. Z trojice, ktorá sa dnes večer objaví na hlavnom pódiu, je najznámejší PETR MAREK. Inak aj filmár a divadelník.
Debutový album Čekání na robota vám vyniesol nálepku „český Kraftwerk“. Ako sa dá žiť s nálepkou klonu známej nemeckej skupiny 80. rokov?
„Je to smiešne, ale vyzerá to tak, že ľudia majú radi krátke spojenia a jednoduché heslá. Je sa o čom baviť. Radi priznávame obľubu jednoduchej elektroniky s tenkými melódiami. Ale keď si vypočujete naše piesne, vplyv Kraftwerku nájdete možno v troch. V iných sú to iné vplyvy.“
Čím je potom to, čo robíte, originálne?
„Bez ohľadu na to, čo sa na nás prilepilo ako značka ,originality’, že spievame do electra po česky (čo nám, mimochodom, príde tiež dosť vtipné), už nejaký čas považujem ,problém originality’ za vyriešený. Je to falošná hodnota. A trpí ňou veľa konceptuálnych projektov: ,Ako to urobiť inak, aby sme boli noví?’ Radšej než o originalite sa treba baviť o autentickosti. A tu ma môžete napadnúť – autentický je predsa aj Michal David, pretože to, čo robí, robí evidentne rád a zapálený. Ale aj preto ma napríklad Michal David niečím dojíma. Hoci skôr ako osoba než ako hudobník.“
Vaše skladby môžu väčšine dnešných tridsiatnikov navodiť 80. roky, keď syntetizátory nahradili gitary. Nebaví vás hľadať nové zvuky, alebo ste už od detstva „naformátovaní“ na retroelectro?
„Detské naformátovanie sa nedá odpárať. Počkajte si na súčasnú nastupujúcu retrogeneráciu rokov deväťdesiatych. To bude všade okolo Technotronic zvukov! Ale hľadáme aj nové zvuky. Nie však za každú cenu nové a nepočuté, jednoducho také, aby sa nám páčili.“
Dvaja z kapely pôsobíte v divadle Beruška, ktoré bolo postavené na totálnej javiskovej improvizácii, teraz hráte pesničky. Je to oslobodzujúce alebo obmedzujúce?
„Je to odpočinok a oslobodzujúce v tom, že Midi Lidi umožňujú fixáciu materiálu. Dokážeme zahrať rovnakú pieseň dosť podobne, niekedy aj úplne rovnako. Ale mieru improvizácie si stále ponechávame. Piesne hráme dlhé a farebné, podľa nálady divákov.“
Vaše texty sú krátke dvojzmyselné slovné hračky a prešmyčky typu „Mám doma skřín/ a kdesi v ní/ bydlí kdosi /agresivní“. Je to spôsob, ako sa vyhnúť popovým klišé?
„Je to spôsob, ako do silne rytmickej hudby zapustiť text ako ďalší nástroj. Moja prvotná požiadavka je na rytmus textu. Potom hľadám slová. Vzniká súboj medzi zvukomaľbou a významom, ktorý sa musí skončiť remízou. Od textu ďalej požadujem, aby sa dal predniesť aj mimo pieseň, ako holá zrozumiteľná veta.“
Je sprievodná videoprojekcia rovnako dôležitá súčasť koncertov ako hudba?
„Prvý nápad na Midi Lidi vzišiel práve z predstavy prepojenia s našimi kamarátmi, ktorí robia video. To bol hlavný impulz, ale výsledok sme si predstavovali inak. Mali to byť zvukové plochy bez spevu s čierno–bielou animovanou projekciou. Teraz sú to popové pesničky a veľa farieb. Naši VJ-i majú úplne voľnú ruku. Už preto, že sú to umelecky nekompromisní grafici, takže si do ničoho hovoriť nenechajú.“
Prvý videoklip ste spravili k Bujonu. Je to vaša najtypickejšia skladba?
„Paradoxné je, že keď sme skúšali na prvý koncert, vyradili sme ju. Prišla nám trápna. Ale keď sme si ju zahrali na silnejšej aparatúre, zistili sme, že má silu. A dodnes sa väčšine ľudí páči najviac. Je v nej krása i trápnosť. Ako v živote.“
Na koncertoch hrávate aj veci z pripravovaného druhého albumu. Bude sa nejako líšiť od debutu?
„Podľa nových piesní to vyzerá na trochu odvrátenú stranu. Väčšina z nich má o dosť temnejšiu náladu aj zvuk.“
