Robinson na ostrove umenia

Danubiana je jedna z mála súkromných galérií na Slovensku. "Ostrov umenia" nie je v tomto prípade až takým obrazným pomenovaním. Stojí skutočne na polostrove gabčíkovskej nádrže za čunovským areálom Divoká voda, neďaleko hraníc troch krajín.

Je splneným snom Vincenta Polakoviča, ktorého k jej realizácii viedla náhoda. Alebo vyššia moc?

Zázraky sa dejú

V roku 1990 sa vybral do Auvers-sur--Oise, kde navštívil hrob Vincenta van Gogha. Na tento zážitok vraj doteraz nemôže myslieť bez zimomriavok. Pri príležitosti storočnice úmrtia umelca sa totiž konala púť. Prišli tam tisíce milovníkov umenia. A práve tam sa Polakovič stretol s ľuďmi, ktorí mu pomohli zrealizovať jeho prvý projekt - galériu Žltý dom v Poprade.

"Cez van Gogha som sa dostal k umeniu," hovorí. Verí, že mu Vincent nepomohol iba vtedy, ale hneď viackrát. Spomína na "stretnutie" s ním v holandskom meste Nuenen, v ktorom geniálny maliar žil. Práve tam sa Polakovič dotkol jeho sochy a pocítil jeho žeravú ruku. Hneď potom sa "zázračne" odohralo stretnutie s človekom, ktorý mu odporučil obrátiť sa so žiadosťou o pomoc na stavbu "plávajúcej galérie" na Gerarda Meulensteena. Urobil tak. "Bol som ako fakľa. Asi cítil, že mám v sebe energiu. Ničím iným som ho predsa nemohol presvedčiť," hovorí o prvom dôležitom kontakte s holandským milovníkom umenia v roku 1994.

"Danubiana dnes existuje. Buď tomu veríte, alebo nie," dodáva.

Na pomoc pri zakladní galérie si volal aj štastné hviezdy. "Po trápeniach, ktoré som mal so Žltým domom v Poprade, som si povedal, že urobím všetko pre to, aby Danubiana nemala na seba naviazané negatívne energie. Jeden astrológ nám vypočítal vhodný deň na uloženie základného kameňa, a tak sme 11. augusta 1999 počas zatmenia slnka poliali vodou z prameňa Dunaja bronzovú lodičku Milana Lukáča a popriali si symblicky, aby galéria do roka priplávala na toto prekrásne miesto," spomína. Danubianu otvorili 9. septembra 2000.

Štedrý ako Dán

Koľko stála jej výstavba a na koľko ročne vyjde jej prevádzka Polakovič priamo nepovie. "Bolo to veľmi veľa peňazí. Každý, kto sem príde, vidí, aká je hodnota tejo budovy. A nie sme, samozrejme, vôbec ziskoví. Granty, pokiaľ sú nám vôbec schválené, pokrývajú najviac 20 percent skutočných nákladov na výstavu," hovorí.

Individuálny sponzoring u nás takmer neexistuje. "Za osem rokov sme získali len asi 70 členov Klubu priateľov Danubiany, čo je žalostne málo, ak si uvedomíme, že múzeum Louisiana v Dánsku má cez 40-tisíc členov, ktorí si považujú za česť každoročne aspoň symbolicky podporiť svoje obľúbené múzeum," hovorí. Ešte zvláštnejšie je, že Danubiana nemá jediného generálneho sponzora. Niekoľko rokov oslovovali najvýznamnejšie firmy, avšak bez výsledku. "Túto fázu už mám za sebou, nebudem zo seba robiť žobráka," hovorí so zatrpknutosťou.

Ešteže u nás občas zainvestujú do umenia Dáni. "Pán Meulensteen, našťastie, rozmýšľa trochu inak. Aspoň šestkrát v roku príde na Slovensko, aby sa osobne pozrel, ako funguje Danubiana," hovorí očloveku, ktorý jeho sen premenil na skutočnosť.

Nezabudol ani na "ducha" Vincenta van Gogha, ale na istý čas sa jeho dielu a štúdiu jeho života prestal venovať. "Skôr či neskôr by som sa z toho celého zbláznil. Mal som šťastie, že som z tohto vlaku vystúpil," hovorí dnes. K van Goghovi by sa však predsa len ešte chcel raz vrátiť. Má o ňom zozbieraného veľmi veľa materiálu, dokonca aj vlastnú verziu príčiny jeho smrti.

Galerista - samouk

Vincent Polakovič je hrdým samoukom. Výtvarnému umeniu sa začal venovať až po nežnej revolúcii, dovtedy pracoval na Okresnej prokuratúre v Poprade a "okrajovo" aj maľoval.

Ako galerista je však vo svojom živle. "Každý si myslí, aké je to jednoduché. Zavesíte raz za tri mesiace na stenu nejaké obrazy a máte po starostiach. Ale medzi tým je toľko príprav a administratívy, že vás to zamestná na celé dni. Ako manažér musíte vybavovať všetko. Od colných papierov k výstavám až po občerstvenie na vernisáže," vysvetľuje.

Odhaduje, že od otvorenia navštívilo Danubianu viac ako stotisíc ľudí. "Je to výborné číslo, ak si uvedomíme, že ľudia k nám musia prísť cielene, že nemôžu zahnúť len tak z ulice." Verí, že aj ten, kto nie je milovníkom umenia, sa ním po prvej návšteve Danubiany stane.

"Boli tu všetci," ukazuje hrdo na fotografie, ktoré visia pri vchode. Španielsky kráľ Juan Carlos s manželkou Sofiou, holandská kráľovná Beatrix, knieža Karol Schwarzenberg, herečka Catherine Denevue a ďalší. Za posledných sedem rokov činnosti ich však nenavštívil žiadny slovenský minister kultúry, pritom ten maďarský sa vraj pri návšteve zaujímal ešte aj o vzduchotechniku. "Chápem, že sú zaneprázdnení, ale Danubiana je unikát," komentuje.

Je presvedčený, že táto galéria na krehko vyzerajúcom polostrovčeku ešte chvíľu zostane, ba dokonca sníva o tom, že by k nej bolo možné pristaviť aj krídlo, v ktorom by mohli byť vystavené stále zbierky slovenského a medzinárodného umenia. "Danubiana je odsúdená na úspech, nie je to iba turistická atrakcia na jeden rok, ako to napísala jedna známa slovenská kunsthistorička pri jej otvorení," prehodí.

Štrkový polostrov je však pomerne náročným miestom na prežitie, viaceré stromy, ktoré tu vysadili, už nevydržali nápor vetrov, slnka a večerných rojov pakomárov. Povodne, ktorá by ich mohla zničiť, sa však Polakovič nebojí, dôveruje odborníkom, ktorí stavali Gabčíkovo.

Sochy ostávajú

V nedeľu končí v Danubiana Muelensteen Art Museum výstava manželov Madeleine a Zoltána Kemeny. Pochádzali z Maďarska, ale väčšinu života už tvorili vo Švajčiarsku. "Boli to obrovskí umelci, zaraďujú sa k tvorbe skupiny Cobra, ktorá sa až dnes začína dostatočne oceňovať," hovorí Polakovič.

Už budúci týždeň začnú inštalovať novú výstavu pod názvom Russian Art, ktorá potrvá do konca augusta. "Dvojstovkou diel bude zastúpených 68 najznámejších ruských výtvarníkov," vraví galerista hrdo. Vraj sa im podarilo pritiahnuť sem to najlepšie, čo dnes ruská scéna ponúka. "Naša galéria sa dostala do priazne ruského ministra Michaila Švidkoja. Veľmi nám pomohol, takže sme mohli spolupracovať so špičkovými ruskými inštitúciami."

Výstavy v Danubiane sa menia štyrikrát v roku, sochy v parku naokolo s výhľadom na hladinu Dunaja však zostávajú. Naposledy k nim pribudol šesť metrov vysoký golfista Svetozára Ilavského. "Minule som si prečítal, že sa vraj na Slovensku od nežnej revolúcie nepostavila jediná dobrá socha. Ale veď iba v našom parku máme Armana, Karla Appela, Jim Dineho, Jozefa Jankoviča či Magdalenu Abakanowicz, ktorá je považovaná za jednu z najväčších súčasných svetových sochárok. V čase, keď sme ju navštívili, robila práve sochy pre Grand Park v Chicagu spoločne s Frankom Gehrym. V Lodži pre ňu z toho dôvodu zlievali 120 sôch, pridala dve navyše a rada ich venovala nám," spomína Polakovič.

V areáli okolo múzea je vynikajúcich sôch už niekoľko desiatok, a tak sa dobrovoľný Robinson nemusí cítiť na ostrove sám, ani keď majú galériu pre verejnosť zavretú.