Mali ste k dispozícii dvanásť hercov z rôznych krajín. Ako sa to dá spájať?
„Nechcel som nikoho do ničoho šróbovať a snažil sa zachovať špecifikum každého divadelníka.“
Akú nosnú tému ste zvolili?
„Základnou inšpiráciou sa stalo detské ihrisko, metafora na Európu. Aj tam sa ľudia tlačia, miešajú a každý zároveň pracuje na svojej kôpke. Jeden si niečo postaví, druhý to obdivuje alebo rozšliapne. Alebo stavajú spolu.“
Čo trápi a teší vašich Európanov?
„Všetky postavy spája akási strata identity, samota. Poliak je duša mŕtveho baníka, ktorého zasypalo pri tragédii, holandská žena zabije deti, myslí si, že ich poslala do neba a čaká, že jej niekto pomôže, aby mohla ísť za nimi. Z Ruska je tu postava fínskeho rybára, ktorý sa žije v Petrohrade a nerozumie, prečo jeho život stále neskončil.“
To neznie veľmi zábavne.
„Spočiatku som si aj hovoril - panebože, to bude depka. Ale keď sa to všetko spojilo s istým spôsobom hrania, zrazu vysvitlo, že Portugalec, ktorý kopal hroby, je vlastne veselý chlapík a smiešna figúrka sa stala aj z nórskej ženy, ktorá mala tri interrupcie. Strieda sa komédia s tragédiou, čo je asi prirodzené. Som rád, že cítiť pach babylonu jazykov, no nepotrebujete ich, aby ste hru pochopili.“
