Inscenácia One day in Europe nepotrebovala iskru. A predsa chýbala.
BRATISLAVA. Umelecký projekt s prívlastkom európsky nevzbudzuje veľmi pozitívne očakávania. Na výsledok, vytvorený pod vygrantovanou hlavičkou, sa neraz zvykneme pozerať ako na produkt, ktorý vznikol hlavne preto, lebo sa vie, že sa naň dajú lepšie zohnať prostriedky. Je potom logické, keď takáto „medzinárodná kultúrna spolupráca“ skĺzava do úsilia, ktoré trpí rovnostárstvom.
Zosieťovaná kapitola
Divadelná hra One day in Europe, vytvorená s účasťou dvanástich divadelníkov z jedenástich európskych divadiel fungujúcich v medzinárodnej divadelnej sieti Magic Net, je čímsi podobným, i keď predsa ide o u nás výnimočnú vec. Práve jej inscenáciou sa malo zavŕšiť niekoľkoročné, grantmi podporované partnerstvo divadiel – z viacerých krajín, podobných rozmerov, svojských pohľadov.
Usporiadať záverečnú kapitolu sa podujala bratislavská Astorka, ktorá je jedným zo zosieťovaných divadiel. S predstavením sa teda finišovalo na Slovensku pod vedením režiséra Patrika Lančariča.
Ako na seba
Obsadenie tvorí dvanásť hercov, ktorí ponúkli dvanásť svojich doma pripravených charakterových postáv a z nich sa splietla mozaika smutnosmiešnych obrázkov. Vystupovali v nich ľudia, ktorí niekde niečo prežívajú, stretávajú iných, a pritom podobných ľudí. Viac či menej sa im darí nadviazať navzájom kontakt – priateľský, nepriateľský či milenecký. Jeden vzbudzuje smútok, druhý vyvolá úsmev, tretí príjemne šokuje, štvrtý aj nepríjemne, niektorí sa medzi sebou rozprávajú, niektorí nie a tak ďalej. Všetci spolu vytvárajú mizanscény, ktoré chcú fungovať samy osebe aj v kontexte.
Bezfarebné kulisy na javisku sa ponúkajú na dotváranie situácií – možno na ne maľovať červenou farbou, hádzať do nich vajíčka, sypať na ne piesok či polievať ich vodou. Keď postavy hovoria, používajú vlastnú reč. Základné info o nich sa premieta na obrazovku v pozadí javiska, v slovenčine aj v angličtine.
Režim a zážitok
Divadelným skratkám s ambíciou niesť metaforu však chýba vodiaca niť, ktorá by bola aj niečím viac než len predstavou o jednom dni človeka so všetkými radosťami a starosťami v Európe.
Dokopy akoby inscenácia vypovedala len o tom, že jej autori majú zmysel pre zodpovednosť a povinnosť, že sa vedia jeden od druhého učiť, že dobre ovládajú remeslo, že sa môžu spolu hrať, aj keď to nemusí byť vždy zábavné. To, samozrejme, vôbec nie je málo. Divadlo však potrebuje iskru a tá tu chýbala. Je otázka, či v takto naprogramovanom režime tvorby vôbec mohla zasvietiť.
Inak môžeme hovoriť ešte o tom, čo zažili tvorcovia počas spoločných stretnutí. Určite boli jedinečné. Ich autentickosť je však prenosná do tej miery, do akej ich nezliepa medový motúz nevyhnutného spoločného projektu. Dúfajme, že pravá orechová európska rozmanitosť sa ním nenechá spliesť.
