Keď prvýkrát začula v telefóne Bratislava, rozjašila sa od radosti. Vzápätí sa ospravedlnila, že po slovensky si už veľa nepamätá. Spomenula si len na jednu riekanku a hneď ju odrecitovala: stará baba zlá, troje detí má. Je to zvláštne, keď žena, ktorá prežila holokaust, ktorá sa po vojne vrátila do Komárna a tam ju nečakala jej rodina ani dom, rozpráva o svojom živote s takým vitálnym smiechom. Vtedy mladé dievča, dnes 82-ročná pani. Vtedy jej láska k tancu dala silu prežiť koncentračný tábor, teraz jej špičkový profesionálny súbor Kibbutz Contemporary Dance Company oslavuje úspechy po celom svete. V Bratislave sme ich predstavenie mohli vidieť na festivale súčasného tanca Bratislava v pohybe. Svetoznáma izraelská choreografka YEHUDIT ARNON.
Pochádzate z Komárna, ktoré dnes patrí k Slovensku. Zažili ste tu holokaust, podarilo sa vám prežiť. Spájajú vás so Slovenskom len zlé spomienky?
Na tie časy nerada spomínam. Bolo to veľmi ťažké obdobie, stratila som v koncentračných táboroch rodinu. Ale dokázala som udržiavať moju dušu správnym spôsobom.
To je ako?
Tancom, pomohol mi byť optimistickejšou. To bolo veľmi, veľmi dôležité. V koncentračnom tábore ma raz Nemci na Vianoce požiadali, aby som tancovala. Bola som si istá, že ma zastrelia. Všetko bolo také hrozivé. Ale túžila som, aby už bol koniec. Nezastrelili ma. No potrestali ma - musela som dlho stáť vonku na snehu. Neviem, ako dlho som tam stála, ale vtedy som sa rozhodla, že ak toto prežijem, tak sa celý život budem venovať tancu. Preto som neskôr založila Kibbutz Contemporary Dance Company.
Boli ste veľmi mladá, mali ste len pätnásť rokov a stratili všetko - rodinu, domov. Ako ste potom dokázali vytvorili dnes už svetoznámy súbor? Prevalcovala vás túžba po tanci?
Viete, ako dlho sa zaoberám tancom? Šesťdesiatri rokov. V posledom koncentračnom tábore som bola na Morave, 8. mája 1945 nás oslobodili, tak som išla s niekoľkým dievčatami do Prahy, potom naspäť do Komárna. Tam som, samozrejme, nenašla dom ani rodinu, tak som sa rozhodla, že pôjdem do Izraela.
Pred Izraelom ste sa zastavili v Budapešti, prečo?
Najskôr som sa chcela niečo naučiť, tak som šla do budapeštianskej opery. Vysmievali sa mi, že to je nemožné. Mala som devätnásť rokov. Ale nevzdala som sa, i keď to bolo dosť ťažké. V Izraeli vtedy nebol tanec a museli sme sa starať o náš kibuc. Tam som učila ľudí, ktorí netancovali, ale vedeli sa rôzne hýbať. A potom som založila súbor.
Ako sa to dalo, keď vy sama ste nemali tanečné vzdelanie?
Bola som autodidakt. No bola som veľmi pohyblivá a mala som nekonečnú fantáziu. Ešte keď som bola v Komárne ako malé dievča, často som sledovala sochy. Vždy som premýšľala: keby sa socha mohla hýbať, aký by bol jej ďalší pohyb? Inšpirovalo ma všetko. Pre mňa nebolo ťažké tancovať, lebo som milovala pohyb. Dnes po šesťdesiatich troch rokoch nikomu nenapadne, že ja vlastne o tanci veľa neviem. Veď v čase, keď som začala tancovať, bola len Martha Graham a klasický tanec. Dnes, všade, kam sa pozriete, sú rôzne druhy pohybov a tancov. Pohyb je najdôležitejšia vec.
Do vašej tanečnej skupiny ste pozývali tanečné a choreografické špičky - Matsa Eka, Christophera Brucea, Jiřího Kyliána...
Ach, Jiří Kylián! To je môj najlepší kamarát! Prišiel do kibucu so svojou tanečnou skupinou a ja som sa ho spýtala: Jiří, čo si myslíš, ako mám viesť môj súbor? On mi povedal: Presne tak, ako ho vedieš. To bolo dávno, vtedy som robila veľa choreografií. Teraz je šéfom Rami (Be'er, prevzal v roku 1996 vedenie skupiny, pozn. redaktorky) a ja som jeho poradca. Je veľmi talentovaný, mladý a plný energie. Tancovať som ho začala učiť, keď bol ešte dieťaťom. Každé dieťa sa hýbe, ale Rami bol výnimočný.
Možno už u malých detí rozpoznať, že majú talent na tanec?
On mal niečo špeciálne. Lebo tanec nie je len pohyb, ale umenie. Takí ako Rami majú niečo za tým, nejakú filozofiu. Aj v cirkuse sa ľudia hýbu fantasticky, ale keď máte posolstvo, je to iné. Preto mám tak rada Kyliánove choreografie. Videla som ich všetky. V skupine som mala viacero talentovaných tanečníkov, napríklad Čecha Igora Vejsadu. Vrátil sa a na Morave otvoril konzervatórium. Teraz je u nás veľmi talentovaný arabský chlapec, tak ho chcem poslať na letný kurz k Igorovi. Vidíte? Stále tým žijem! Nerobím už všetko, ale ešte sa starám.
Sledujete svojich tanečníkov ako matka svoje deti?
To je pravda. Vždy som sa snažila aj deťom v kibuci dať to najlepšie. Preto som taká šťastná, že Rami je taký dobrý.
Vo vašich choreografiách ste sa často vracali k holokaustu. Pomáhalo vám analyzovať to cez pohyb?
Ak máte niečo vo svojej duši, čo musíte urobiť, vtedy je to správne. Viem, že teraz trochu poúčam, ale nerobte choreografie len pre peniaze. Musíte nájsť to, čo máte vnútri. Hovorím to aj svojim študentom: Ak dokážete žiť bez tanca, radšej netancujte. Je také náročné byť tanečníkom a umelcom. A každý tanečník musí byť aj umelcom. Každý si musí nájsť svoju cestu, ako ísť. Musela som prejsť cez veľa vecí, až po dnešok, aby som naučila to, čo viem. Teraz poznám esenciu, ale som už stará.
Ako sa vám pozeralo na vlastné choreografie?
Postavila som veľa choreografií, ale vtedy som si nemohla vyberať najlepších profesionálnych tanečníkov, tak ako je dnes Rami. Najskôr som ich to musela naučiť. V roku 1973 som urobila choreografiu o Jomkipurskej vojne - o tom, že muži v nej padnú a ženy musia pokračovať. Tú mám veľmi rada.
Váš nasledovník Rami tiež vytvoril choreografiu o holokauste, hoci ho nezažil. Konzultovali ste to s ním?
Žiadala som ho, aby urobil choreografiu na tému holokaustu ešte kým žijem. Vravela som mu: Môžeš sa ma všetko opýtať, budem ti dávať inšpiráciu. Vtedy som si myslela, že už dlho nebudem žiť. Ale on nechcel, tvrdil, že preňho to je príliš náročné. Tak som čakala. Potom urobil Aide Memoire a je to majstrovské dielo, na ktoré som veľmi hrdá. Bola som taká šťastná, keď som to videla.
Ako sa dá v kibuci, kde treba veľa spoločne pracovať, súčasne učiť tanec? Neplatilo, že v kibuci musia robiť všetci spoločné práce, len sa pri nich rotuje?
Vtedy áno, dnes nie. Dnes už je oveľa jednoduchšie pre mladých žiť v kibuci. Aj mne počas posledných tridsiatich rokov dovolili venovať sa iba tancu. Predtým som musela pracovať, tak ako každý, a tancu som sa mohla venovať po práci. Bolo to veľmi ťažké a veľa som plakávala. Ale keď sa to s tancom v našom kibuci dobre vyvinulo, všetci boli šťastní a jupíkali. A potom som dostala významnú izraelskú cenu a tiež cenu ISPA (International Society of Performing Arts, pozn. redaktorky), ktorú dostala Martha Graham, Alvin Ailey, Merce Cunningham a ďalší.
Prečo dnes žije v kibuci iba menej ako päť percent obyvateľov Izraela?
Dnes už je Izrael podobný iným krajinám. Deti nám hovoria: Vy ste už urobili všetko, my už nemusíme urobiť nič. To je pravda. Keď som sem prišla, najskôr som musela bývať v stane. Teraz majú vnúčatá autá a je to tu rovnaké ako všade inde. Som rada, že sa postavili na vlastné nohy. Jeden bol vo vojsku, hoci nie je proti Arabom. Dcéra je učiteľka a vždy je ochotná pripravovať mladých Arabov na maturity. Aj v mojej škole som mala veľa arabských detí a tanečníkov. Ale sú tu aj ľudia, ktorí myslia inak ako ja. Podľa mňa by sme všetci mali žiť a nechať žiť.
Viete si predstaviť, že by ste urobili choreografiu a hudbu k nej by zložil Daniel Barenboim?
Môj veľký nereálny sen je spojiť na javisku tanec so živou hudbou - s vážnou hudbou, africkou, hocijakou.
Neprekážala by vám Barenboimova kontroverznosť? V Izraeli ho za jeho dirigovanie Wagnera príliš nemajú radi.
Neprekážala. Môžem robiť s Arabmi, s rôznymi ľuďmi. Nerozlišujem ich takto. A umenie pôsobí na ľudí dobre. Preto som bola ochotná slúžiť mu, aj keď slúžiť nie je pekné slovo.
Vyhovovalo vám, že v kibuci je intenzívny spoločenský život?
Áno, ale dnes už je to inak. Snažíme sa v Ga'atone zistiť, ako zlepšiť náš život v kibuci, pretože sme sa otvorili. A to je dobré aj zlé. Všetko, čo je dobré, aj nie je dobré. A všetko, čo nie je dobré, aj je dobré, to vám hovorím. To je život. Teraz ste odo mňa dostali lekciu života.
Vaše deti už v kibuci nebývajú. Vy tam prečo zostávate?
Keď boli moje deti malé, nemohli byť veľa s rodičmi. V kibuci sa deti vychovávajú na špeciálnych miestach. Vtedy som im povedala, že to nepochopia, lebo na to nie sú pripravení. Nevedeli ani, čím som si prešla na Slovensku a nechcela som s nimi hovoriť o holokauste ani o výchove v kibuci. Neskôr som im to vysvetlila.
Pochopili to?
Všetky moje dcéry mali deti, ale nevedia, aké to je, keď matka nemôže byť so svojimi deťmi.
Prečo ste im nechceli povedať niečo o holokauste?
Bola som si istá, že sa to už nezopakuje. Ale dnes, keď sa pozriem okolo, vidím všade veľa utrpenia. Musíme však pokračovať v našom optimizme.
Ako sa dá pokračovať v optimizme, keď človek zažije utrpenie a zlo v najextrémnejšej podobe?
Vždy musíte byť silní vo svojom vnútri, vo svojej viere.
Život v kibuci má svoje pravidlá. Čo vás na takomto životnom štýle lákalo?
Po tom, čo sa stalo mojej rodine počas holokaustu, som chcela žiť v Izraeli. To sa aj stalo, ale keďže som sa rozhodla venovať svoj život tancu, bolo to extrémne náročné. Nevzdala som sa. Mala som tam povinnosti ako ostatní - starať sa spoločne o deti alebo pracovať v kuchyni. Až keď sa moja práca cez deň skončila, mohla som sa venovať tancu. Začala som učiť tanec na jednej strednej škole, ktorá bola v inom kibuci. Vtedy chcelo so mnou veľa ľudí po práci trénovať. Ale to bol dlhý proces, kým sa Kibbutz Contemporary Dance Company stala profesionálnou skupinou.
Kedy ste spali?
Neviem.
V kibuci ženy často vykonávali mužské práce. Ako ste vnímali tamojší proces maskulinizácie žien?
To nebol môj výber. Prosto som tie práce musela robiť. Iné veci ma napĺňali. Niektorí si o mne mysleli, že som bláznivá, keď po práci toľko trénujem. Ale pre mňa bolo prirodzené veľa sa hýbať. Nebol to výplod môjho premýšľania, jednoducho som musela tancovať. Stále som sa chcela učiť viac o ľudskom pohybe a ľudskej bytosti. Moje vzdelávanie sa skončilo v dvanástich rokoch, viac židovským deťom v Komárne študovať nedovolili.
Potom ste sa už nikdy nedostali do školy?
Nikdy. Ale bola som zvedavá. V Budapešti som spoznala svojho budúceho manžela, ktorému sa podarilo utiecť pred holokaustom. On ma všeličo učil, aj matematiku. V živote som dostala veľa cien, ale vždy hovorím - to on by mal dostať cenu.
Existujú štúdie o tom, aký má vplyv na obyvateľov kibucu, že nevlastnia súkromný majetok a všetko je spoločné. Aký to malo efekt na vás?
Bolo to veľmi ťažké. No nepozerala som sa na to, čo majú a ako žijú iní ľudia, ani čo robia iní choreografi. Myslela som na to, že musím urobiť to, čo musím urobiť. Bude to znieť hlúpo, ale bola som si istá, že nebudem žiť dlho. Ale som stále tu a rozprávam sa s vami. A stále učím, ako sa vyjadriť telom a ako by mal každý človek nájsť to správne v sebe.
Ako vyzerali vaše denné povinnosti? Neboli aj fyzicky náročné?
Boli. Vtedy som už mala aj vlastné deti. Ale tie boli v detských jasliach v kibuci, takže som sa po večeroch mohla venovať tancu. A našla som podobne šibnutých ľudí ako ja, ktorí so mnou pracovali v noci. Keď Rami vyrástol, tiež musel robiť v noci vo fabrike a workshopy so mnou robil ráno, po práci. Ale ja som vedela, že v kibuci sa musí robiť aj kultúra a umenie. Vtedy som však nemala čas všetko analyzovať, až v tomto veku mám čas pozerať sa späť.
Čo ste pri tej reflexii zistili?
Že som bola taká veľmi presvedčená o tom, čo som chcela robiť, až som dokázala ovplyvniť mnoho ľudí, aby tomu tiež uverili. Som veľmi maličká a chcela som robiť také veľké veci. Je také smiešne, že toľko rozprávam a že vy sa ma toľko pýtate. Zvyčajne toľko nerozprávam. Asi sa teším, že počujem Bratislavu.
| |
| Yehudit Arnon vychovala mnoho talentovaných umelcov a tancom žije doteraz. ARCHÍV Y. A. |
