BRATISLAVA 17. júna (SITA) - dencov, musel sa skoro začať starať sám o seba. Chcel ale študovať a tak už ako 12-ročný začal v lete pomáhať murárom. Za zarobené peniaze študoval na učiteľskom ústave. Od roku 1911 učil vo viacerých východoslovenských dedinách a hneď po vypuknutí 1. svetovej vojny narukoval. Dostal sa do ruského zajatia, a keď sa vrátil, práve vznikala 1. Československá republika. Privítal ju s veľkým nadšením, pretože dobre poznal biedu, v ktorej vtedy mnohí ľudia žili i to, ako pod tlakom maďarizácie zabúdali na svoje slovenské korene. Znovu sa vrátil za katedru a pri propagácii všetkého nového sa mu osvedčilo ochotnícke divadlo, s ktorým sa stretol už na učiteľskom ústave. Jeho vystúpenie náhodou videl český divadelný kritik Albert Pražák a zaujatý výrazným Borodáčovým talentom mu odporučil, aby išiel študovať herectvo na pražské konzervatórium. Napriek hrozbe existenčnej neistoty tak urobil a v roku 1919 sa Janko Borodáč stal prvým Slovákom, ktorého sem prijali. Postupne síce hral aj vo viacerých pražských divadlách, no vždy vedel, že jeho miesto je iba na Slovensku. Už preto, že v roku 1920 vzniklo v Bratislave Slovenské národné divadlo, ktoré však pre nedostatok slovenských hercov a režisérov malo zatiaľ iba český súbor.
Členom SND sa stal v roku 1921. Hoci tu ale vytvoril mnohé výrazné postavy (Herodes a Herodias, Ženba, Tragédia človeka, Anna Karenina, Jánošík), viac ho začala zaujímať réžia. V SND sa jej už od konca 20. rokov venoval systematicky - a tiež ako vôbec prvý Slovák. Pri práci vyznával tradičné princípy realizmu, zdôrazňoval spoločenský aspekt predstavení a východiskom mu bola herecká tvorba založená na princípoch Stanislavského metódy prežívania. Orientoval sa najmä na ruskú dramatiku, ktorá mu bola najbližšia svojou citovosťou a sociálnymi aspektmi. Mnohé hry tiež prekladal či dramaturgicky upravoval. Veľký význam malo i jeho sústavné uvádzanie slovenskej klasiky a spolupráca s vtedajšími dramatikmi (Martin Kukučín, J. G. Tajovský, Ivan Stodola). Od roku 1925 pôsobil tiež ako pedagóg na Hudobno-dramatickej akadémii odkiaľ čoskoro vyšli vtedy mladé a nádejné posily SND ako Martin Gregor, František Dibarbora, K. L. Zachar či Ján Jamnický a jeho žena Vilma. V roku 1929 sa stal šéfom činohry SND a jeho autorita ešte vzrástla po roku 1932, keď v rámci SND vznikol samostatný slovenský súbor. Od začiatku sa ho snažil viesť v duchu najvyšších umeleckých kritérií a bojoval za zlepšenie materiálneho a spoločenského postavenia jeho
Rozporuplné bolo Borodáčovo pôsobenie počas Slovenského štátu. V SND nedokázal zabrániť odchodu niekoľkých, pre vtedajších mocných nespoľahlivých členov (Hana Meličková, Andrej Bagar) a v zanietení pre všetko slovenské si málo uvedomoval, že slúži ideológii, ktorá mala od toho, v čo veril, poriadne ďaleko. Po oslobodení ho preto odvolali z funkcie a na odporúčanie Laca Novomeského, vtedajšieho povereníka pre kultúru, sa stal riaditeľom košického divadla. Za osem rokov tam vytvoril plne funkčný činoherný, operný a baletný súbor a navyše preň získal i divákov, dovtedy zvyknutých najmä na ľahšie žánre hosťujúcich maďarských súborov.
V roku 1953 sa Janko Borodáč vrátil do Bratislavy. V SND znovu pracoval ako režisér a na VŠMU ako pedagóg, ktorý vychoval takých hercov ako Mária Kráľovičová, Karol Machata, Štefan Kvietik, Emília Vášáryová a Božidara Turzonovová.
Janko Borodáč ako výrazný typ zaujal i filmových režisérov (Jánošík, M. R. Štefánik, Zemianska česť), pravidelne spolupracoval s rozhlasom, podporoval ochotnícke hnutie a problémom divadla sa venoval v rozsiahlej publikačnej a prednáškovej činnosti. Je spoluzakladateľom teórie javiskovej reči a autobiografie Spomienky. Ako herec vytvoril takmer 100 postáv a ako režisér sa podpísal pod vyše 200 hier.
Jeho manželkou bola Oľga Országhová-Borodáčová, ktorá v SND stvárnila vyše 320 postáv a mnohé z nich ako prvá slovenská herečka vôbec. Janko Borodáč zomrel náhle 18. februára 1964.
Spracované podľa: Encyklopédia dramatického umenia (1990),Miloš Mistrík: Slovenské divadlo v 20. storočí (2005)
dm;kv;pe
