režisér Roman Polák.
BRATISLAVA. Bývalý šéf Činohry SND je stále jednou nohou v divadle Astorka. V závere sezóny sa jej venoval s tým, čo má najradšej - s ruskou klasikou. Podľa slov, ale aj úsmevu na tvári, ho to naozaj teší.
Turgenevov Mesiac na dedine, ktorý má dnes premiéru, sa zaradil medzi dramatické diela ruských velikánov v jeho réžii, s ktorými bratislavská Astorka zožala úspech a postavila si na nich dobrú tradíciu.
¶Zložité pletky
Keď bol ešte Polák v tomto divadle umeleckým šéfom, núkal práve túto Turgenevovu hru Mirkovi Krobotovi z Dejvického divadla. „Chcel som, aby ju prišiel sem zrežírovať, ale nakoniec z toho zišlo, nemal čas a ja som odišiel inde,“ hovorí režisér.
Titul mu však zostal v hlave a časom sa ukázalo, že v ruskej plejáde - Čechov, Gorkij, Ostrovskij, Dostojevskij ktorých v Astorke režíroval, chýba práve Turgenev. „Je z nich najstarší, jeho hra Mesiac na dedine tiež vznikla najskôr, v roku 1855, takže spomínaní dramatici ho mohli mať ako vedomý alebo podvedomý vzor.“
Ivan Sergejevič Turgenev, súčasník Tolstého a Dostojevského, sa preslávil hlavne ako autor poviedok a románov. Jeho dramatická tvorba ostávala v ústraní a ani on sám si ju príliš necenil. Až s odstupom času začali jeho hry porovnávať s tvorbou krajana Čechova.
V prekrásnom prostredí bohatého vidieckeho sídla si Natália Petrovna, žena statkára Islajeva, kráti čas milostnými pletkami. Možno je to však s vášnivou láskou všetko oveľa zložitejšie.
Miluj nepravého svojho
Dráma Mesiac na dedine nezodpovedá žánru tragédie ani komédie, ako ich oddelila západná dramatická literatúra. Zobrazuje život vlastne tak, ako ho na západe dnes často ukazuje už len reality šou.
Aj preto sa Polák v inscenáciách ruských dramatikov nebráni podporiť humor a tragiku tam, kde ich cíti. Rád inscenuje ruské hry pre ich nejednoznačnosť.
Čechova považuje v jeho otvorenosti až za nechtiac krutého, Ostrovského za jednoznačnejšieho v kritike spoločnosti a stavov, Turgenev má zase najväčší sentiment. „Možno je naň teraz aj vhodný čas,“ vraví.
Ruskí dramatici sú vraj všetci na jedno kopyto. Polák si myslí, že ak je to tak, tak potom je to veľmi dobré. Hovoria totiž o tom podstatom - o ľudskom živote, našich vzťahoch, túžbach, ambíciách, láske. O tom, ako sa ľudia obchádzajú, ako vždy miluje niekto toho nepravého a o tom, aká zriedkavá je v ruských hrách naplnená láska.
Diváci, ktorí v živote spoznali vzťahovú harmóniu, by to podľa neho mohli privítať, rovnako ako tí, ktorí s ňou majú problémy.
