BRATISLAVA. Ak úspech predstavenia rátame cez potlesk, najúspešnejšími kúskami na Bratislave v pohybe bolo úvodné strhujúce predstavenie Kef–Kefim od izraelskej svetoznámej Kibbutz Contemporary Dance Company a záverečný surrealistický večer s belgickým zoskupením The Peeping Tom Collective.
Medzi výbušnými telami
„Mal som všetko, mal som ženu a naše dievčatko, dobrú prácu, veľa peňazí, auto a niekedy aj dve, milenky a milencov, na každý deň nový kostým, značkovú spodnú bielizeň,“ hovorí nahý starší pán. Sedí v lotosovom sede na tráve, vlastne na javisku, na nohu si položí lotosový kvet. Potom príde mladý muž a aspoň mu natiahne trenírky.
V Záhrade je ešte mladíkova priateľka, ktorá hocikedy preruší tanec a odbehne pod slnečník so slovami: „Vrátim sa o dve minúty, je to okej?“ A vzadu pri plote leží maketa Riky, liliputánky, o ktorej diváci v prvej časti predstavenia videli film – o tom, ako si ju Frank pomýlil s anjelom a pes s dieťaťom.
Asi to nebolo úmyselné, ale Záhrada a Kef–Kefim ukázali rozpätie, čomu všetkému sa dnes hovorí súčasný tanec. Kef–Kefim nemal príbeh ani literárnu predlohu. Jednoducho hľadal polohy tanca a diváka strhol medzi výbušné telá. Bol to typ predstavenia, pri ktorom divák nemusí hľadať významy, pointy ukryté za gestom tanečníka. Telá tancujú presne, stačí sa uvoľniť a nadýchať sa zo znovuobjavenej radosti z pohybu.
Záhrada je na opačnom póle. Kým sa v predstavení objavil živý pohyb, patrilo javisko filmu o dospelej žene detského vzrastu, o inakosti a o tom, ako sme ochotní prehodnocovať svoje stereotypy. Potom sme sa ocitli v záhrade s párikom a starším mužom, ich tanec sprevádzalo slovo, šampanské aj zavlažovací systém.
Polohy, javisko a realita
V Kef–Kefim sa tancovalo, v Záhrade sa i plakalo a popíjalo. Kef–Kefim vzniklo klasickou formou – choreograf postavil predstavenie pre svoj súbor, pod realizáciou a choreografiou Záhrady sú podpísaní jej traja interpreti. Frank na javisku sa volá Frank aj v skutočnosti, mladý párik je párikom aj v reálnom živote.
Tie dve polohy súčasného tanca (treťou by bol Josef Nadj, osamotený na javisku, so svojou výbornou scénou, melanchóliou, denníkom a striedmym pohybom) sú príznačné pre to, čo dnes nazývame súčasný tanec. Je dobré si to aspoň raz do roka pripomenúť.