BRATISLAVA 20. júna (SITA) - Zdeněk Štěpánek, jeden z najvýznamnejších českých hercov 20. storočia, sa narodil 22. septembra 1896 v rodine hospodárskeho správcu. Kvôli konfliktnej povahe otca sa rodina neustále sťahovala a jeho jediný syn preto prežil zložité a osamelé detstvo, na ktoré nikdy nespomínal rád. Na druhej strane mu však práve otec otvoril cestu k literatúre, keďže sa jej kedysi sám chcel aktívne venovať. Strýko, operný spevák, ho zasa zoznámil s divadlom, ktoré mu tak učarovalo, že ani nedoštudoval hospodársku školu a pri prvej príležitosti sa v roku 1913 stal členom kočovnej divadelnej spoločnosti. Už o niekoľko mesiacov ale prišla 1. svetová vojna a Zdeněk Štěpánek musel narukovať. Keď na ruskom fronte padol do zajatia, vstúpil do formujúcich sa česko-slovenských vojenských légií a v bojoch ho viackrát zranili. Keďže v nich existovali ochotnícke súbory, mohol ďalej rozvíjať svoje herecké schopnosti a definitívne sa ubezpečiť, že chce byť len hercom.
Do novovzniknutej ČSR sa vrátil až v roku 1920 a začal hrať v kladnianskom divadle. Svojím talentom zaujal natoľko, že už v ďalšej sezóne sa stal členom popredného pražského Divadla na Vinohradech. Hoci bol v podstate samoukom bez odborného hereckého vzdelania, režiséri mu už onedlho zverovali tie najvýznamnejšie úlohy (A. S. Puškin - Boris Godunov, W. Shakespeare - Skrotenie zlej ženy, Večer trojkráľový, Hamlet, F. Langer - Periféria, Obrátenie Ferdyša Pištoru, K. Čapek - Lúpežník, J. K. Tyl - Jan Hus, F. M. Dostojevskij - Idiot). Kritika svorne vyzdvihovala Štěpánkov živelný temperament, analytický prístup ku každej postave a schopnosť vyjadriť i na malej ploche jedinečnosť ľudskej duše. Spojením výrazového realizmu s expresionistickou skratkou si tak postupne už ako mladý herec vytvoril vlastný jedinečný štýl rovnako pôsobivý v tragických ako v komediálnych postavách. To bol aj dôvod, prečo začal onedlho hosťovať v pražskom Národnom divadle a v roku 1934 sa stal jeho členom. Aj tam sa rýchlo zaradil k najvýraznejším osobnostiam súboru a jeho výkony boli pre divákov vždy zárukou skutočného umeleckého zážitku (F. M. Dostojevskij - Besi, W. Shakespeare - Július Caesar, Búrka, Othello, Ako sa vám páči, A. S. Gribojedov - Útrapy z rozumu, K. Čapek - Matka, J. Mahen - Jánošík, Moliére - Tartuffe). V tomto období sa Zdeněk Štěpánek začal častejšie objavovať i vo filme a spolupracoval najmä s poprednými režisérmi Otakarom Vávrom a Martinom Fričom (Panenství, Svět patří nám, Cech panen kutnohorských, Kouzelný dům, Muž z neznáma, Paličova dcéra).
V období protektorátu pokračoval v hereckej práci, ale všeobecné Štěpánkovo uznanie tiež spôsobilo, že po zastrelení Reinharda Heydricha vybrali Nemci práve jeho, aby verejne prečítal vyhlásenie, v ktorom Národné divadlo odsúdilo tento čin a sľúbilo vernosť Veľkonemeckej ríši. Po skončení 2. svetovej vojny preto takmer rok nehral a musel dokazovať, že tak urobil iba pod nátlakom, lebo inak by divadlo zatvorili a jeho členom hrozili minimálne nútené práce. Potom však už nasledovalo obdobie, v ktorom Štěpánek znovu dostával najvýznamnejšie postavy nášho a svetového dramatického umenia a diváci "na Štepánka" chodili ako na vždy overenú istotu. (Rostand - Cyrano z Bergeracu, M. Gorkij - Meštiaci, Nepriatelia, A. P. Čechov - Višňový sad, J. K. Tyl - Strakonický dudák, W. Shakespeare - Kupec benátsky, Kráľ Lear, Sofokles - Kráľ Oidipus). Svoje dlhoročné skúsenosti Zdeněk Štěpánek využil aj v réžiách, ktoré vtedajšia kritika i diváci prijali tiež veľmi priaznivo (L. Stroupěžnický - Naši furianti, A. Jirásek - Jan Hus, Lucerna, A. P. Čechov - Tri sestry, I. Babel - Západ Slnka, F. Dürremant - Novokrstenci). Mimochodom, Jaroslav Hanzlík spomínal, že iba jeho kráľa Leara videl asi pätnásťkrát. A vždy nanovo obdivoval nielen herecké umenie Zdeňka Štepánka, ale i jeho enormné fyzické nasadenie, ktorým akoby prekonával hranice svojho veku.
Film síce Štěpánkovi ponúkol veľké historické postavy (Rozina Sebranec, Jan Hus, Jan Žižka), ale iba málo využíval jeho komediálne schopnosti (Cisárov pekár, Pekárov cisár), či vzácnu schopnosť nájsť aj v takzvaných obyčajných ľuďoch kus nečakaného dobra či zla (Mesiac nad riekou, Všade žijú ľudia, Transport z
Na televíznej obrazovke sa s ním diváci stretávali zriedkavejšie (A. Jirásek - Lucerna, J. Andrzejewski - Noc bez úsvitu, J. Šotola - Waterloo, M. Gorkij - Jegor Bulyčov), pretože mu spočiatku nevyhovovali podmienky práce v tomto "iba sa rozvíjajúcom médiu". Rozhlasu bol zato verný už od začiatkov svojej hereckej kariéry a najmä jeho čítanie z diel svetovej klasiky patrí do zlatého fondu Českého rozhlasu.
Zdeněk Štěpánek zomrel náhle 20. júna 1968, keď sa vracal z divadla Viola, kde mal recitál zložený z textov Starého zákona. Bol dvakrát ženatý a všetky jeho deti tiež zostali verné divadlu. Dcéra Jana a synovia Peter a Martin sa stali hercami a najmladšia Kristína vyštudovala dramaturgiu a réžiu.
Spracované podľa: Jaroslav Vostrý: Herec a dějiny (1997), Karel Čáslavský: Hvězdy českého filmu (1995), www.dnv-Praha.cz
dm;kv;pe
