Munchovo múzeum v Osle vraj bolo tým najhoršie stráženým na svete. Preto sa Nóri bezmocne prizerali, ako im slávny Výkrik zmizol. Po dvoch rokoch sa im vrátil zašpinený a doškrabaný, ale aspoň je zase doma.
Teraz Nóri zabudli na dôverčivosť a v múzeu spravili veľké kontroly, presne také ako na letisku. A vyzerá to trochu smiešne, lebo po nich sa ocitnete v celkom malom, jednoduchom priestore.
Ale v ňom už žiadne miesto ani čas na smiech nie je. Munchove obrazy sú plné nehy, citu. Munchove obrazy sú aj plné úzkosti, samoty. Veď keby tej samoty nebolo, nikdy by Munch nenamaľoval také smutné, opustené autoportréty.
A Nóri akoby nám robili naschvál. Všetky pokyny a popisky k obrazom uvádzajú aj po anglicky, to najdôležitejšie však nechali v nórčine, respektíve v menšinovom nórskom nárečí. Teda desať viet, ktoré Munch pripísal, keď namaľoval Výkrik.
Normálne si to musíte krvopotne opísať a potom hľadať preklad – a potom sa zase vrátiť k obrazu späť. Pretože tých pár riadkov o prechádzke s priateľmi, keď Munch zrazu pri západe slnka pocítil úzkostný krik prírody a zostal v ňom zakvačený a sám, je neuveriteľne krásnych.
