BRATISLAVA. „Problematike bývalej Štátnej bezpečnosti sa venujem systematicky a cieľavedome. Čo sa týka ŠtB a jej vzťahu k punku, tak do tohto som sa pustil asi pred tromi rokmi, keď podľa archívov Ústavu pamäti národa vyšlo najavo, že ŠtB sa zaujímala o punkrockerov,“ hovorí redaktor televíznej stanice Joj Martin Mózer o svojom dokumente Závadová mládež.
„Vtedy sme začali skúmať z materiálov, ktoré sa zachovali, pretože až deväťdesiat percent z nich bolo skartovaných. Keď sme sa dopátrali ku konkrétnym výsledkom, rozhodli sme sa, že to dáme dohromady.“ Jeho štyridsaťpäťminútový dokument, ktorý odvysiela táto televízia dnes o 22.40 h, odkrýva tú časť histórie, o ktorej sa dlhé roky príliš nehovorilo.
A to, že mladí ľudia z punkového a rockového hnutia z konca sedemdesiatych a osemdesiatych rokov boli jednými z obetí bývalého komunistického režimu.
Vo filme vystupujú postavy zo známych aj menej známych skupín ako Zóna A, Ex-tip, Davová psychóza, Tublatanka, ale aj Kosa z nosa, Tlak, Problém 5, ktoré opisujú svoje negatívne skúsenosti s eštebákmi, ktorí sa nehanbili proti nim použiť aj fyzické násilie.
„Eštebáci dokonca považovali punkerov za alternatívu ku komunistickej moci. Bolo potrebné ukázať, aké to bolo choré. Ľudia v dokumente rozprávajú o tom, ako násilne sa k nim eštebáci správali. ŠtB sa snažila punkové hnutie, ktoré bolo v rámci Slovenska výhradne v Bratislave, úplne zlikvidovať, ale nikdy sa jej to nepodarilo. Bol to jej neúspech. To ma teší asi najviac,“ vysvetľuje Martin Mózer.
Film zároveň očisťuje známych punkerov ako napríklad Koňyka zo Zóny A, ktorí museli čeliť nespravodlivým obvineniam bulvárnych médií. Tie voľakedy priniesli informácie, že niektoré hlavné postavy punkového hnutia boli agentmi ŠtB.
Paradoxne to boli ony, ktoré mali s komunistickou mocou najväčšie problémy len preto, že chceli hrať svoju hudbu. Je zarážajúce, že dodnes vôbec nepadol tieň podozrenia na mnohých vtedajších známych oficiálnych hudobníkov, ktorí otvorene spolupracovali s bývalým režimom.
„Tí si veselo žijú ďalej. Z tohto dokumentu vyplýva, že Koňyk bol jedinou veľkou obeťou celých represií. On sa svojím spôsobom obetoval za svojich kolegov a zobral to všetko na seba. Netreba ho v žiadnom prípade obviňovať. Nebol žiadnym aktívnym spolupracovníkom a nikdy nezradil. Morálne posolstvo je také, že tí ľudia sa nedali zlomiť. Dnes si len ťažko vieme predstaviť to, že týchto mladých ľudí, ktorí mali ledva dvadsať rokov, sa snažili fyzickým a psychickým tlakom zlomiť. Eštebáci boli hrozné príšery.“
Martin Mózer vidí medzi súčasnosťou a minulosťou istú podobnosť. Podľa neho tu máme takú moc, ktorá sa svojimi praktikami veľmi podobá tej, čo tu bola v minulosti.
„Tí ľudia, čo sú dnes pri moci, by sa tak správali rovnako počas minulého režimu aj vo vzťahu k takzvanej závadovej mládeži. Ňou eštebáci označovali všetkých nepohodlných mladých ľudí mimo vtedajšieho Socialistického zväzu mládeže, ktorí boli príslušníkmi nezávislej hudobnej scény. Dnes tu vidíme približne to isté. Ten, kto nie je lojálny k súčasnej vláde, je pokladaný za nepriateľa a monitorovaný.“
