BRATISLAVA. Počas štrnástich rokov tvorivej aktivity Jána Mýtneho, ukončenej náhlou smrťou, jeho tvorba prechádzala rozličnými etapami s rozdielnymi formami výtvarných výstupov, v ktorých však čoraz silnejšie rezonovala snaha o presiahnutie zaužívaných postupov v práci s médiom skla.
Obdobie po ukončení štúdií na VŠVU bolo prirodzene ovplyvnené pôsobením pedagógov Václava Ciglera a Askolda Žáčka. Vytváranie geometrických a architektonických objektov s prísnymi racionálnymi tvarmi podčiarkovalo špecifickosť matérie skla. Premyslene v nich využíval jeho charakteristické vlastnosti: priehľadnosť, schopnosť zrkadlenia a možnosť znásobeného odrazu, ktoré tak vyvažovali ich tvarovú strohosť.
Jeho jedinečná autorská technológia lepenia skla, väčšieho množstva tabuliek spájaných priesvitným spojivom, priniesla i ďalší jav – vzbudenie ilúzie pohybu.
V tvorbe Jána Mýtneho sa postupne vynára aj iný prvok, viac obracajúci pozornosť k obsahovej rovine jeho diel. Autor začal častejšie zdôrazňovať aj vizuálny efekt liateho skla. Odhaľovanie jeho štruktúr, a súčasné využívanie prirodzených optických vlastností priehľadného skla, integrovanie vody, kovu alebo kameňa do prác, odkrylo ich obsahovú, v niektorých prípadoch až meditatívnu zložku.
Geometrická línia mu však postupne prestala poskytovať dostatočný priestor. Autorovi vždy vlastné hľadanie nových možností sa rozvinulo v jeho realizáciách, ktoré predstavujú úplný protipól k jeho dovtedajšej tvorbe.
V prvom rade rázne znegoval dovtedy dominujúcu estetiku čistých sklenených objektov a nahradil ju „surovou poetikou“ bežného civilizačného odpadu v duchu junk art. V jeho inštaláciách a objektoch z pneumatík má sklo ako ich súčasť novú funkciu: buď je prvkom zjemňujúcim drsnosť dominujúceho odpadového materiálu, alebo ho naopak podčiarkuje.
Pneumatiky možno takisto chápať aj ako modifikované ready mades či asambláže, alebo ich autor používa ako základ na vytvorenie kinetických, interaktívnych či svetelných objektov.
Okrem zaujatia ekologickými témami silne rezonuje aj ďalšia téma, ktorá je reakciou na konzumný spôsob života človeka. Podobným spôsobom uvažovania ako pri niektorých objektoch či inštaláciách z pneumatík si vyberá určitý atribút konzumu, a sklenená súčasť novovytvoreného objektu v surovom stave už definitívne popiera akúkoľvek estetickosť.
V Mýtneho tvorbe teda silne oscilujú dva protipóly – estetizujúci – vychádzajúci zo základných vlastností skla ako materiálu s príslušným výtvarným tvaroslovím a druhý – vyslovene antiestetizujúci, ku ktorému autor vedome dospel, keďže pocítil limitované možnosti tradičnej práce so sklom. Takáto polarita však necháva nezodpovedanú otázku, akým spôsobom by sa tvorba Jána Mýtneho uberala ďalej.
Pneumatiky možno chápať ako modifikované asambláže, alebo ako základ pre kinetické, či pre svetelné objekty.
Autor: Mira Putišová (Autorka je kunsthistorička)
