Keď si žena obuje lodičky namiesto starých šnurovacích topánok a oblečie si kostým orieškovohnedej farby ako z tuzexu, hneď sa jej svet javí inak. Vie o tom svoje aj Eržika Orbánová z Mačacej hry Istvána Orkénya. A Eržike určite rozumejú všetky ženy. Dalo by sa povedať, všetky starnúce ženy, ale všetky ženy, aj tie mladé, sú starnúce. Ani Eržika už nemá šesťdesiat, ani šesťdesiatdva, ako rada uvádza, ale šesťdesiatšesť, ako jej okolie s chuťou pripomína. A aké dokáže byť starostlivé! Vraj - v lodičkách jej budú opúchať nohy. Ale to Eržika nepripustí, veď na lodičky ju nahovorila jej nová, dokonalá priateľka Paula a tá jediná jej rozumie.
Lenže. Hovorí sa, že mačky bývajú falošné a že ženy nedokážu byť dobrými priateľkami. A hoci Eržika, ktorou je tentoraz v réžii Miša Náhlika východniarka Kveta Stražanová, radšej púšťa sestre Ide Rapaičovej do telefónu vysávač, aby nepočula jej ponaučenia, pravda o mačacej povahe a ženskom priateľstve sa do bodky naplní. Už sama staroba je nepríjemná a Eržika navyše príde o to najcennejšie. O čerstvo nadobudnutú priateľku a o lásku svojho života Viktora Csermlényiho. Až keď jej ho Paula preberie, prestane ho nazývať chodiacou bravčovou konzervou. Mačacia hra nie je len o dokonalom mňaukaní jednej starej a jednej mladej ženy - mimochodom, skvelej Ľudmily Dutkovej. Je to hra o láske, priateľstve, starnutí, o šťastí. Teda o najdôležitejších veciach človeka. A pritom sa, najmä vďaka Kvete Stražanovej, celý čas bavíte.