BRATISLAVA. Inšpirácia tradíciou, oživenie spomienok, prelínanie starého a nového. Témy, ktoré spájajú na prvý pohľad rozdielnych finalistov aktuálneho ročníka Ceny Oskára Čepana – Petru Feriancovú, Svätopluka Mikytu, Jána Šicka a Jaroslava Vargu. Vďaka čomu sa prebojovali až do finále?
Skôr divák ako tvorca
Petra Feriancová (1977) o sebe rada hovorieva, že sa cíti skôr ako divák než tvorca. Fotoaparát je pre ňu notesom, do ktorého si (často unáhlene, bez konkrétneho cieľa) zaznamenáva svoje zážitky a impresie. Neskôr sa „notesom“ prehrabáva, selektuje zachytené, stáva sa svojím vlastným „divákom“.
Kritériom na uprednostnenie určitého záberu sa stáva prekvapenie. Feriancová totiž nechce nudiť. Ani seba, ani iných. Aj vo svojich multimediálnych projektoch preto kombináciou pôvodných textov E. A. Poea a Oscara Wilda vytvára text celkom nový, ba neváha spochybniť ani inštitút formálneho autorstva.
Čo je doma, to sa počíta
Istá forma spomienky na minulé je prítomná aj v tvorbe „multiinštrumentálneho“ umelca Svätopluka Mikytu (1973). Či už sa vyjadruje kresbou, fotografiou, alebo inštaláciou, takmer v každom diele nachádzame odkazy na domovskú tradíciu – či už prostredníctvom zapracovania lokálnych atribútov, hlásenia sa k tvorbe slovenských klasikov, parafrázovania historických portrétov.
Mikyta využíva zabudnuté dedinské symboly, aby sa ich prenesením do nových kontextov pokúsil charakterizovať identitu súčasnosti. Za jeden z jej dominantných znakov považuje manipulovateľnosť človeka. Odkazuje naň napríklad v sérii tzv. re-portrétov, keď pomocou ceruzky dáva ľudským tváram na dobových fotografiách novú identitu.
Tretia dimenzia textu
Tvorba Jána Šicka (1977) je asi najviac „ponorená“ v jazyku nových médií. Aj tu však vzniku súčasného nevyhnutne predchádza „tradičné“. Abstraktná podstata písma, elementárne kaligrafické kresby, originálne analógové postupy, jednoduchý textový procesor – a teda východiská grafického dizajnu, sa v Šickovej tvorbe dostávajú do dialógu s digitálnymi technikami.
Pôvodne plošný lineárny text tak odrazu získava tretiu dimenziu, kaligrafia sa vďaka optickej hre môže stať ďalšou výrazovou zložkou tanečného divadla, softvéry prekračujú rámec svojho pôvodného určenia. Divák je nútený k väčšej interaktivite, pomocou klávesnice či myši môže sám generovať (nielen) na obrazovke počítača vlastné významy.
Pozorovateľ každodenného
Jaroslava Vargu (1982) by sme mohli nazvať „pozorovateľom každodenného“. Svojským spôsobom „skenuje“ miesta svojho mesta, aby z nich potom vytvoril východiská pre svoje umelecké koncepty. V Bratislave hľadá paralely parížskych „miest činu“, s pomocou návštevníkov galérie odhaľuje nebezpečné miesta Petržalky či parafrázuje tradičnú turistickú mapu.
Osobitým spôsobom rozvíja aj tému konca dejín, ktorý podľa neho nastáva v momente, keď človek stráca schopnosť orientovať sa v dnešnom svete. Svojím konceptom „zuniformovania“ kníh (všetkým dal čistú bielu obálku) poukazuje na nutnosť zabudnutia na staré štruktúry a potrebu navrátiť sa k akejsi „tabule rase“, novému začiatku.
|
Autor: Michaela Pašteková (Autorka je estetička)
