vydáva solídne a zábavné albumy, od ktorých je doslova nemiestne očakávať niečo nové. Aj o tom sme sa porozprávali so zakladajúcim členom skupiny, gitaristom a spevákom s vrkočom, FRANCISOM ROSSIM.
Váš najnovší album ste s veľkou dávkou sebairónie nazvali In Search Of The Fourth Chord, teda Hľadanie štvrtého akordu. Ako ďaleko ste v rámci tejto misie?
„(Smiech) Pôvodne som chcel, aby sa album volal Electric Arena. Hráme v arénach na elektrických gitarách, na novom albume je rovnomenná skladba, takže sa mi to zdalo vhodné. Ale náš manažér navrhol Hľadanie štvrtého akordu. Hneď som sa rozosmial, pretože počas celej éry Status Quo nás každý podpichoval na tento spôsob. Asi viete, že aj obal nového albumu je kreslený v štýle plagátov filmov s Indiana Jonesom – aj keď sme netušili, že do kín sa chystá ďalší film s týmto hrdinom. No a tak ďalšia skvelá vec súvisiaca s novým názvom bola, že sme nemuseli fotiť titulnú fotku na album (smiech).“
No a čo teda s tým štvrtým akordom? Ovládate ho už?
„Pokiaľ ide o ten záhadný a legendami opradený štvrtý akord, už sme ho našli. Môžem vám ho v Bratislave ukázať, ak sľúbite, že to udržíte v tajnosti. Aby som ho dokázal chytiť, musel som si pridať na ruku ešte jeden prst.“
Je pravda, že prvý veľký hit Status Quo Pictures Of Matchstick Men ste zložili na záchode? Vraj ste sa tam skrývali pred manželkou a svokrou.
„Nedá sa povedať, že by som sa skrýval, ale bola to jedna z možností, ako byť od nich preč (smiech). Myslím, že v tom čase boli obidve aj tak niekde nakupovať. Bola to veľmi malá toaleta, ale mala výhodu, že v nej dobre znel spev. Takže keď som asi takto začal (Rossi predspevuje prvé verše skladby), pekne sa to ozývalo a večer som to už ukázal chlapcom na skúške. Prišlo to tak odnikiaľ a bola to napokon pre nás zásadná platňa. A stále je.“
Malo miesto vzniku skladby vplyv na jej psychedelický zvuk?
„Pravdepodobne áno (smiech). Ale bol to aj začiatok tých dlhoročných nedorozumení, keď sa o Status Quo hovorilo ako o psychedelickej kapele. Boli sme rocková kapela, ktorá len mala jeden psychedelický singel.“
Od albumu Piledriver z roku 1972 to už boli džínsy, tričká a boogie. Nepovažovali ste to za veľký štýlový odskok od psychedélie?
„Nie. Len sme sa vrátili do polovice 60. rokov a do štýlu skladieb, ktoré sme robili predtým. V lete 1965 sme tri mesiace hrali na anglickom vidieku a keď sme sa vrátili do Londýna, všetci hrali soul, aby mohli niekde dostať nejaký koncert. Takže aj my sme sa museli naučiť piesne, ktoré boli v tom čase v rebríčkoch, aby sme si vôbec niekde zahrali. Súčasne sme urobili aj Pictures Of Matchstick Men, takže sme boli rokenrolová skupina hrajúca aj soul, ktorá mala psychedelický singel. O nejaký čas sme videli, ako tie módne skupiny zrazu miznú a ako sa im nedarí mať druhý hit v rovnakom štýle. A pokiaľ ide o džínsy a tričká, skrátka sme vystupovali tak, ako sme chodili oblečení aj v normálnom živote. Stalo sa to medzitým akýmsi imidžom, ale nebolo to tak, že by sme si sadli a povedali – jeej, to by bol skvelý imidž, dajme si tričká a džínsy.“
Vaše vystúpenie v Bratislave v roku 1992 spolu s Whitesnake a Peterom Gabrielom má stále veľmi dobré renomé medzi slovenskými fanúšikmi. Spomínate si naň?
„Úprimne, nepamätám si, že tam hral aj Peter Gabriel. Ale pamätám si Bratislavu pre extrémne teplo, ktoré u vás vtedy bolo. Spomínam si, že sme zaspávali niekde na recepcii v hoteli, pretože to bolo jediné miesto, kde v budove fungovala klimatizácia. Ale takéto veci sa v tom čase diali všade v strednej Európe. Viem, že odvtedy ste urobili veľký pokrok, aj keď Briti vás stále vnímajú ako neisté destinácie.“
Fanúšikov pred pár rokmi zaskočili správy o možnej rakovine hrtana u vášho kolegu pri mikrofóne a gitare Ricka Parfitta. Bez neho na pódiu, podobne ako bez vás, si Status Quo ťažko predstaviť.
„Rick mal nejaké hrčky v hrdle a bola teda obava, že to môže byť aj rakovina. Podrobil sa testom a nálezy sa našťastie ukázali ako nezhubné. Rick je teraz vo veľkej pohode a ako budete počuť, spieva mu to v poriadku. S Rickom som veľmi dobrý priateľ a kolega už dlhé roky, ale som rád, že v kapele celkove vládne pohoda. Sme spolu v tejto zostave už osem rokov a teší ma pocit, ktorý mám z niektorých vystúpení. Zdá sa mi, že sa aj po toľkých rokoch stále zlepšujeme, čo je pre mňa ako muzikanta veľmi dôležité.“
Vy ste považovaný za dobrého inštrumentalistu, no s výnimkou pár sólových vecí ste sa nikdy výraznejšie neprezentovali týmto smerom. Prečo?
„Viete, môžete si sem-tam urobiť výlet inde, ale po toľkých rokoch viete, že vaše miesto je doma. Preboha, ja som v tejto kapele od dvanástich rokov! Aj Tony Iommi bude stále symbolom Black Sabbath, aj keď by urobil hocikoľko sólových projektov. Časy sa menia. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch sa ľudia a kapely viac sústredili na dlhoročnú kariéru a vývoj, nerobili každý rok niečo iné a pod iným názvom. V dnešnej dobe na to, aby ste mohli ako hudobníci alebo ľudia zo šoubiznisu celkove konkurovať futbalu, tenisu, kriketu, či iným atrakciám, tlačia vás, aby ste sa správali podobne – preto stále akoby noví tréneri, spoluhráči a zmluvy.“
Na záver – skúste pár vetami definovať, v čom je podľa vás vaša kapela iná ako ostatní na dnešnej hudobnej scéne?
„Hodilo by sa odpovedať, že koncert Status Quo sú ohňostroje, medvede na retiazkach, sex na pódiu, ale vieme obaja, že to sa bohužiaľ nedeje (smiech). My len hráme svoju hudbu a snažíme sa ponúknuť príjemné chvíle. O chvíľu sme v Bratislave a mohol by som teraz hovoriť, nech všetci prídu a aké to bude nádherné a nezabudnuteľné. Bolo by to asi dobré z hľadiska propagácie, ale cítil by som sa ako klamár. A ja klamať neviem. Preto stále používam slovo dúfam. Dúfam, že sa vydarí skvelá šou, dúfam, že príde veľa ľudí. My sa na pódiu potrebujeme sami tešiť z koncertu a zdôrazňujem, že k tomu potrebujeme publikum. Takže naša odlišnosť môže spočívať aj v tom, že radšej hovoríme, že sa budeme snažiť, ako by sme mali povedať, že to bude úžasné.“
Autor: Marian Zima
