Múzeum je pre niekoho magický priestor plný nostalgie, pre iných starina. Generálny riaditeľ Slovenského národného múzea PETER MARÁKY sa snaží, aby bola jeho inštitúcia súčasná a moderná. A darí sa mu. Ctihodná inštitúcia prináša množstvo expozícií, za ktorými cítiť, že si ich tvorcovia návštevníka vážia. On sám je človek, ktorý sa v ničom nepodobá na muzeálne exponáty - je živý a temperamentný. Možno preto sú živé aj výstavy.Múzeá neodmysliteľne patria k detstvu nás, čo sme nevyrastali pred počítačmi. Vzrušovali nás vypchaté zvieratá, kostry, polodrahokamy.
Dnešným deťom už múzeá asi toľko nehovoria, dá sa konkurovať internetu a multimédiám?
Snažíme sa o to. Po novembri 1989 sa múzeá vehementne začali zbavovať všetkého, čo im pripomínalo osvetovú prácu. Začali mať väčšiu ambíciu slobodnejšie bádať. Keď došlo k znižovaniu počtu pracovníkov, zbavovali sa práve kultúrnovýchovných pracovníkov a na Západe zatiaľ už v 90. rokoch bola tendencia práve opačná, viac sa venovať detskému návštevníkovi, možno z nich aj vychovať svojho budúceho podporovateľa, člena klubu priateľov či dokonca mecéna. To sa, samozrejme, dá len tak, že dieťa cíti potrebu chodiť do múzea. U nás, naopak, múzeá o detských návštevníkov prišli, veď aj školy čoraz menej organizovali návštevy. Múzeá neboli dosť atraktívne. Deti, keď si môžu samy vyberať, tak si vyberú niečo, čo sa úplne odlišuje od školy.
Aká je šanca získať si deti?
Dá sa to predovšetkým interaktivitou, lebo na tú ich vychoval internet a multimédiá. Nekomandovať, že tu treba ísť doprava a tu doľava a teraz sa pozerať tam. Keď sme robili výstavu Slovensko a jeho kultúra venovanú etnografii, vystavili sme dvetisíc predmetov na ploche asi šesťsto štvorcových metrov. Deti vo veku dvanástich až šestnástich rokov absolvovali jej prehliadku za asi pätnásť minút ako japonskí alebo americkí turisti. V jej závere inštalované počítače s multimediálnymi programami, ktoré sa dali premietnuť aj na veľké plátno a ovládať infračervenou myšou, udržali ich pozornosť aj dve hodiny.
Ako by ste pomenovali trend, ktorý vyžaduje dnešná generácia?
Slobodný výber, veľké množstvo informácií a veľkú rýchlosť. Aktuálna výstava Ako sme žili? Slovensko v 20. storočí takúto požiadavku už reflektuje. Na tisícke asi trojrozmerných dokumentov je sedemnásť projekcií, z toho štyri multimediálne aplikácie. Ale aj tak sa ukazuje, že originál je originál. Tak, ako návštevníci ignorujú texty, zaujímajú ich autentické predmety, pri ktorých môžu byť vtiahnutí do deja, najmä diorámy a ešte viac scénické celky veľmi blízke realite.
Sledujete u mladých ľudí nejaké špecifiká, podľa ktorých sa zaujímajú o minulosť?
Zdá sa, že čím bližšie k súčasnosti, tým ich veci zaujímajú viac. Musia si povedať - "takéto mala naša babka" alebo "toto sme mali v našej škôlke". Tridsiatnici a štyridsiatnici sa zasa zaujímajú o relikty socializmu. Rozumejú im a radi sa podujmú na ich objasnenie mladším.
Dnes sú v móde staré "vintage" veci, od oblečenia až po hudobné nástroje.
Áno nostalgia je, zdá sa , v móde, ale nesmie byť vzdialená - niečo, čo zažívali ešte moji rodičia, nanajvýš starí rodičia. To, čo je staršie, pôsobí trochu vzdialene, cudzo.
Múzeum evokuje aj prach, pošmúrnosť, "naftalínovosť", nie?
Áno, nečudujem sa ľuďom, že mnohí dávajú prednosť nákupným centrám, kde je svetlo, moderné vybavenie, moderné toalety, zábavno-rekreačné priestory pre malé deti. Trendom vo svete je do múzeí, ale aj do knižníc a do galérií včleňovať aj kaviarne, cukrárne, reštaurácie, internetové pracovne. To je príjemné i praktické spojenie. Múzeum ako polyfunkčné výchovno-vzdelávacie i zábavno-rekreačné zariadenie "pod jednou strechou".
Takže moderné múzeum je niečo medzi vzdelávacou inštitúciou a klubom?
Niečo také. Odborníci si často želajú, aby bol v múzeu čo najväčší pokoj, možno aj preto, aby malo pokoj od návštevníkov povedzme tak ako archívy. Bádateľ tam ide, donesú mu dokumenty a on ich študuje. Ľudia, naopak, očakávajú, že múzeum vystaví svoje exponáty, ale v praxi návštevníci vidia najviac tak desať percent zo sústredených zbierok, zvyšok je v depozitároch, skladoch.
Je ťažké vyznať sa v tom?
Už dosť dlho som presvedčený, že múzejníctvo je najmä o dobrej skladovej evidencii. Keby sme pred dvadsiatimi rokmi povedali, že správny múzejník je hlavne dobrý skladník, tak nás ukameňujú, ale viac-menej je to naozaj tak. Kurátori starej školy stále ešte dosť nedoceňujú význam informačných technológií, ale tá je dnes zásadná.
Nepotrebujete stále väčšie priestory, keď vám veci stále pribúdajú?
To je ďalší problém múzejníctva - niekedy sa z množstva vecí treba aj nejakých zbaviť. Nestačí fondy len rozširovať, mal by tu byť istý filter. Keď čas ukáže, že niektoré predmety neplnia dostatočne dokumentačnú funkciu, že nie sú až také charakteristické, musíme ich vedieť vyradiť, čo je veľmi komplikované z hľadiska legislatívy, ale aj ľudsky - kurátori sa s exponátmi veľmi neradi lúčia. Neraz majú k nim priam osobný vzťah.
Múzejník by mal byť aj dobrý dramaturg, nie? Urobiť nejakú superšpeciálnu výstavu, na ktorú by prišlo pár ľudí, asi nie je dobrý nápad.
Presne tak. Sú aj zdatní a poctiví tvorcovia, ktorí sa nevedia prispôsobiť nejakému formátu. Veď aj o niektorých režiséroch sa zasa hovorí, že nemajú "vzťah k nožniciam". Čosi podobné sledujeme aj v múzejnej profesii. Preto nie je dobré, keď výstavu zostavujú iba kurátori - nemajú vždy dostatočný nadhľad. Lepšie to robia špecialisti na prácu s verejnosťou. Treba myslieť aj na to, aby sa zbierkové fondy z času na čas "prevetrali" a menej atraktívne témy vyvažovali tie atraktívnejšie. Dnes už na výstavy nechodia organizované odborárske či školské zájazdy, tak musíme pritiahnuť aj ľudí rôzneho veku, pretože rodinné návštevy tvoria gro našej návštevnosti.
Momentálne sa koná úspešná výstava o Thébach. Ako ste sa dostali k egyptským pamiatkam?
Ide o medzinárodný projekt, koordinuje ho Náprstkovo múzeum Národného múzea v Prahe. Dnes je väčšina veľkých výstav organizovaná medzinárodne. Takéto výstavy sú dôležité, lebo nie každý sa môže dostať napríklad do Egypta alebo do Indonézie. Práve výstava o Indonézii bola našou druhou najúspešnejšiou po výstave o Leonardovi da Vinci.
Čo vás priviedlo k múzejníctvu? Mladý a dynamický človek spravidla nevyhľadáva "starinu".
Študoval som etnografiu. Téma, ktorou som sa zaoberal, bola od múzeí odťažitá tak, ako len mohla byť. Venoval som sa migráciám obyvateľstva, odchádzaniu za prácou. Rodinné pomery ma však prinútili poobzerať sa po mieste, kde by som získal bývanie, a tak som vyše desať rokov pôsobil na Kysuciach ako riaditeľ múzea v Čadci. Tam sa naskytla veľká príležitosť pre mladých ľudí, ktorí chceli robiť múzejníctvo progresívnejšie - možnosť vybudovať skanzen. V polovici 70. rokov to bola novinka. Múzeá v prírode poskytovali vernejšie modelovanie skutočnosti ako klasické, tzv. kamenné múzeá. Tie fungovali podľa schémy text- fotografia-predmet vo vitríne a tak ďalej. A k tomu monotónne výklady lektorov, ktoré sa nemenili aj dvadsať rokov. Vo Vychylovke na Kysuciach navyše vznikla ideálna príležitosť skombinovať múzeum v prírode s obnovenou historickou lesnou úvraťovou železnicou s parnou trakciou. Návštevníci sa mohli voziť na vláčiku, ktorý chodil "cikcakovo" po svahu, to bolo niečo úžasné. Takéto príležitosti prilákali aj viacerých mojich generačných spolupútnikov a aj inde sme realizovali mnoho nevídaných projektov.
Aké napríklad?
Napríklad sme vykonávali antropologické výskumy v uzavretých spoločenstvách, čo sa používalo na veľmi seriózne vedecké účely. Alebo sme v skanzene zrekonštruovali dávno zaniknutý cintorín podľa záznamu z filmu Pole neorané - tam bol ešte v pôvodnej kráse. Jednoducho sme ho odkopírovali. V našej komunite vznikol aj festival Etnofilm, najstarší na Slovensku, už 30-ročný - a vydržal dodnes.
Štyri roky ste robili poradcu ministrovi kultúry Milanovi Kňažkovi. Politika vás už neláka?
Bol som sekčným direktorom. Predtým ma politika aj lákala, ale čo som si nedoliečil predtým, tak som si vyliečil počas štyroch rokov na ministerstve. Sám Kňažko však ani nestál o to, aby ministerskí úradníci robili politiku. Bol to korektný šéf.
V SNM pripravujete veľké množstvo tematicky rôznorodých výstav, aké témy sú vám osobne najbližšie?
Ako etnograf by som mal povedať, že tie, ktoré sú venované ľudovej kultúre, ale cítim, že veľmi dôležité je venovať sa 20. storočiu na Slovensku, hlavne dejinám kultúry všedného dňa. Či sa to niekomu páči, alebo nie, Slováci sa ako národ doformovali najmä v 20. storočí, a to aj v čase reálneho socializmu. Faktom je, že druhá polovica 20. storočia je nedocenená, a pritom práve ona je dôležitá. Nemá význam hľadať starých a ešte starších Slovákov. Dostať sa za jedno necelé storočie na úroveň vyspelých národov, to je dôvod na hrdosť. Ale my sme veľmi opatrní v tom byť hrdí a ak sme, tak to dopadne tak, že sa väčšinou povadíme, manifestujeme svoju prevahu nad slabším alebo robíme teatrálne veci, napríklad preskakujeme vatry. To mladých odrádza od toho, aby si pestovali národnú identitu, kultivované vlastenectvo.
Čo to znamená viesť Slovenské národné múzeum, teda celý komplex múzeí? Viete presne, čo je v každom?
Pracoviská sú takmer v šesťdesiatich lokalitách, užívame šesť hradov, jedenásť kaštieľov, viaceré meštianske domy. Spravujeme štátnu zbierku 3,7 milióna zbierkových predmetov, takže, samozrejme, ich zďaleka všetky nepoznám. Poznám možno trochu prácu všetkých pracovísk, ale topmanažment je o inom - o vyvažovaní nevyhnutných potrieb a finančných možností inštitúcie. Treba sa rozhodnúť, ktorá aktivita je vhodná. Zladiť odbornú hodnotu a atraktívnosť pre ľudí, aby prišli k nám znovu, prípadne, aby tu nechali aj nejakú korunu. Som na pochybách, či je etické vyťahovať tržby od návštevníkov, lebo ako daňoví poplatníci si už raz to múzeum zaplatili, preto musíme starostlivo zvažovať, akú pridanú hodnotu návštevníkom poskytneme.
Dajú sa v múzeu zažiť aj nejaké "pikošky"?
Napríklad taká každodenná skúsenosť - kúpiť z istého objemu peňazí veci z pozostalosti významného hudobného skladateľa alebo nález z doby bronzovej? To je dosť ťažké rozhodnutie. Ide o neporovnateľné, a pritom možno rovnocenné hodnoty. Nastáva aj situácia, keď máme príležitosť získať predmety, pri ktorých nie je celkom isté, že ich pôvod je legálny. To je vážna dilema. Ale odmietnite takýto nález, keď by sme tým prišli o hodnotné dokumenty. Nerád spomínam aj na epidémiu plesní, ktorá zachvátila zbierky v podkroví na Bratislavskom hrade pred vyše desiatimi rokmi. Boli také premnožené, že si ich pracovníci navláčili na šatách aj domov. To bola veľká mobilizácia celej plejády odborníkov.
Našli protiliek?
Našli pomerne prostú príčinu - stavebno-technický stav podkrovia Hradu. Vymenili strechu a zbierky sa po veľmi náročnom odstraňovaní plesňových škvŕn dostali konečne do poriadku. Iná katastrofa bola, keď v Martinskom múzeu vyhorela po havárii starého elektrického vedenia štvrtina expozície. Rizík je v múzeu množstvo, ale jedným z najväčších sú ľudia.
Keď som si zahral na klavíri, ktorý je súčasťou expozície o Eugenovi Suchoňovi, prekvapilo ma, že je naladený. Veď to je exponát, ktorého by sa nemali ľudia dotýkať, tak načo platiť ladiča?
Klavír pochádza z Hudobného múzea SNM a v súvislosti s týmito nástrojmi je tu dilema, či ich zachovať v pôvodnom stave, alebo im dať taký servis, aby sa na nich dalo hrať aj za cenu, že sa urobia nejaké zásahy. Ja som prívržencom toho, že vec by mala byť funkčná, a to sa netýka iba hudobných nástrojov, ale napríklad aj historických strojov alebo aj lokomotív. Aj za cenu, že musíme udržiavať v múzejníctve i profesie dosť atypické, ktoré by inak už dávno zanikli - napríklad kotlový komisár alebo odborník na morzeovku.
Môžu mať múzeá aj bezprostredne praktický význam pre súčasnosť?
Aj vďaka múzejníctvu nevymizla napríklad tradičná technika tkania na krosnách, čo dnes oceňujú najmä výtvarníci. V 70. rokoch sme robili kurzy tkania, v skanzenoch sme pestovali napríklad pohánku a mútili maslo v drevených mútelniciach v časoch, keď ešte o biopotravinách nebolo ani chýru. Starý svet, to nie sú iba veci v sklenej vitríne, ale najmä informácie o činnostiach a znalostiach vhodných aj pre moderný život.
| Výstavu o Leonardovi da Vinci - Zvedavý génius otváral spolu s veľvyslancom Talianskej republiky na Slovensku Antoninom Provenzanom (vľavo). |
| "Veľká časť našej praxe sa týka ochrany zbierok," hovorí P. Maráky. |
