Carlos Santana je súčasťou našej DNA a vôbec neprekáža, ak zaváňa gýčom. Presvedčil o tom na druhý pokus aj na Slovensku.
BRATISLAVA. Mladší sa mohli obávať, že Carlos Santana so svojou skupinou, od roku 1967 pomenovanou Santana, bude hlavne inštrumentálne džemovať a veteráni zasa, že to bude pesničkový koncert, ktorým si legendárny muzikant bude chcieť zachovať status „popového gitaristu pre masy“. Napokon sme počuli to i to, a akékoľvek obavy boli zbytočné – takéto predstavenie Bratislava určite ešte nezažila.
Na rozdiel od štvrtkového Santanovho koncertu, zrušeného pre prudkú búrku, bolo nedeľné počasie celý deň vzorné. Pre nie oveľa viac (ale ani oveľa menej) než päťtisíc ľudí tak tesne po ôsmej mohla zľahka gýčová videoagitka spájajúca ľudí dobrej vôle odštartovať šou.
Kapela a majster
Carlos Santana hovorí, že má jednu z najlepších kapiel na svete a nepreháňa. Špecifický rytmus je pre Santanu primárna vec. Rytmickou osou jeho kapely je Dennis Chambers, momentálne asi svetová bubenícka jednotka, a dvaja perkusionisti, ktorých sláva za ním nezaostáva – Karl Perazzo na timbales a „paličkové“ perkusie a Paul Rekow na kongá. Hustú rytmiku tvoria s vecným basgitaristom Bennym Rietveldom.
Kapitolou samou osebe je klávesista Chester Thompson (nemýľte si ho s menovcom – bubeníkom), ktorého sóla hlavne na organe Hammond vyrážali dych. Hammond je odjakživa pre Santanu veľmi dôležitý. Sprievodnú gitaru hral a vokály spieval Tommy Anthony, na obrovitom javisku boli ešte dvaja dychári (trúbka a trombón) a dvaja znamenití speváci, ktorí majú rozdelené sólové party a hrajú aj na ručných perkusiách.
Zvláštny gitarista
Santana je veľmi zvláštny gitarista. Technicky nehrá mimoriadne oslnivé veci, a to mu ešte občas aj kde-tu ujde tón, pri hre používa dve-tri základné šablóny, ale jeho gitaru hltáme ako smädní vodu, lebo je neodolateľne melodická, svoja, vtiera sa do našich najvnútornejších priestorov úprimne a bez prešpekulovanosti. Santana môže zahrať jediný tón a je v ňom obrovské množstvo hudby, a hlavne je typický. Takýchto ľudí nebolo a nie je veľa: Jimi Hendrix, Jimmy Page, Pat Metheny.
Svojsky ľudský
Carlos Santana sa ako gitarista už najmenej tridsať rokov nejako zvlášť nevyvíja, ale to zrejme ani nie je potrebné. Veď ani od chleba nečakáme, že by každých pár rokov menil chute. Navyše, na koncertoch nechodíme iba na samého Carlosa Santanu ako osobu, ale na kapelu Santana. Gitarista jej totiž vdychuje osobitosť, podobne ako Miles Davis svojim formáciám.
Verzia Santanu „2008“ má neuveriteľne hutný groove, funkuje, pulzuje, gitarista síce hrá veľa, ale občas len skromne sprevádza a teší sa, ako to detičkám ide.
Na pódiu je Santana neortodoxne ľudský, sám sa stáva hravým dieťaťom, prská minerálku na klávesistu, alebo keď vyjde na začiatok prídavku polonahý (dosť dobrá postava na 61-ročného seniora), tak si čuchne pod pazuchu a zmraští tvár.
Úvod koncertu bola klasika Jingo, ktorá oproti debutovej verzii z roku 1968 získala navyše dychovú sekciu a desaťtisíc voltov navyše, hneď tretia vec bola aktuálna hitovka Maria Maria. Santana striedal inštrumentálne a spievané skladby, dravé a lyrické miesta.
Jedným z vrcholov bola, samozrejme, Oye Como Va, kde na obrovskej LED ploche premietali historické zábery kapely a obaly albumov (skvelá videoprojekcia počas celého koncertu).
Súčasť našich základov
A človek si pri retrospektíve zrazu uvedomil, že Santana je súčasťou našej DNA. Pridáva sa k šamanskému tancu ľudí od adolescentného až po seniorský vek a pocíti čosi ako duchovno. Že hudba nie je bižutéria, módny outfit alebo duc-duc v drahom aute, ale podstata, ktorá nás vytvára. Že energie, ktoré sa v synergii zlievajú, sú liečivé.
Je to jasné: album Santanu z roku 2002 sa volá Šaman a taký je aj tento človek s usmievavými očami. Že to občas zaváňalo gýčom? No a čo?
Technicky nehrá mimoriadne oslnivé veci, ale jeho gitaru hltáme ako smädní vodu.
Autor: Marián Jaslovský
