Bratislava 1. júla (TASR) - Prešli iba dva dni a do Bratislavy prichádza ďalšia legenda, rock'n'rolloví veteráni Status Quo. Na hudobnej scéne sú 40 rokov.
Tu je ich krátka story. Počas roku 1962 nastúpili Alan Lancaster a jeho priateľ Alan Key, obaja rodáci z londýnskej štvrti Peckham, do školského dychového orchestra. Zároveň však založili aj combo tradičného džezu. Z tohto sa postupne vyvinula beatová skupina. Chlapci vymenili dychové nástroje za gitary, Lancaster basovú, sólovú hral Francis Rossi z londýnskej štvrti Forest Hill. Prišiel bubeník John Coghlan zo štvrti Dulwich a klávesák Jess Jaworski, ich spolužiak. Dali si názov The Spectres. V roku 1964 koncertujú pravidelne v hudobných kluboch, zahrali si napríklad aj s Hollies. Odchádza Jaworski, ktorý chcel študovať a na jeho miesto prišiel Roy Lynes. V roku 1966 sa zoznámili so skladateľom Ronniem Scottom. Ten ich predstavil Johnovi Schroederovi, manažérovi firmy Pye Records. Výsledkom tohto stretnutia bola ich prvá nahrávacia zmluva. V marci 1967 si zmenili názov skupiny na Traffic Jam. Ani tento názov nebol najšťastnejší, pod názvom Traffic už fungovala skupina, ktorú založil Steve Winwood. Ich manažér, bývalý plynový inštalatér Pat Barlow, prišiel s novým názvom skupiny Status Quo. Ten prijali v novembri 1967. Už vo februári 1968 bodovali v anglickej hitparáde. Skladba Pictures Of Matchstick Men sa dostala na 7. miesto. To už bol v skupine aj gitarista Rick Parfitt, ktorý prišiel na konci roku 1967. V apríli 1968 sa Status Quo v spoločnosti amerického speváka Gene Pitneyho a skupiny Amen Corner vydávajú na prvé britské turné. V auguste potom prvýkrát koncertovali v Spojených štátoch. Vychádza prvý album, na ktorom boli vlastné aj prevzaté skladby (napr. Spicks & Specks od skupiny Bee Gees a Green Tambourine od americkej bubblegumovej formácie Lemon Pipers). Ešte v októbri 1968 bodovali v anglickom rebríčku so skladbou Ice In The Sun. Dostala sa na 8. miesto. V marci 1969 začínajú vo Filadelfii americké turné. V októbri 1969 sa potom rozhodli podstatne zmeniť hudobnú orientáciu. Prvým výsledkom bola skladba Down The Dustpipe, ktorá sa do rebríčka dostala v júli 1970.
V januári 1972 odchádzajú Status Quo od spoločnosti Pye. Vystupujú v hudobných kluboch, kde si vybudovali širokú priazeň fanúšikov. Zároveň trocha pritvrdili a do rocku ešte primiešali trocha boogie a v niektorých skladbách dokonca aj prvky blues. V júli získali úspech vystúpením na veľkom festivale British Great Western Festival. Opäť koncertujú v Anglicku, ako predkapela Slade. Podpisujú novú zmluvu so spoločnosťou Vertigo. Na tejto značke vydali v januári 1973 album Piledriver. Ten sa v rebríčku dostal na 5. miesto. V roku 1973 si Quo vyformovali svoj "imidž", boli ním dlhé vlasy, džínové oblečenie a pri hraní na pódiu vždy hlavy dole, smerom ku gitare. Tento potom od nich preberali v 70. rokoch viaceré kapely. V októbri 1973 viedli rebríček albumov s platňou Hello. V máji 1974 vydávajú ďalší album s názvom Quo a ten sa dostal na 2. miesto. V marci 1975 vydali album On The Level, ten sa dostal na 1. miesto. Rok na to vychádza album Blue For You a bol rovnako prvý. Bol úspešný aj vďaka tomu, že Phonogram uzatvoril zmluvu s džínsovou firmou Levi's a tak túto platňu propagovali vo viac ako 6000 obchodoch s odevmi. Bolo to prvé marketingové spojenie muziky a komerčného obchodu v Británii. Status Quo koncertujú v Rakúsku, na letisku vo Viedni ich zatkli pre incident s pracovníkom letiskovej kontroly. V októbri 1976 nahrávajú na prenosnej aparatúre v Apollo Theatre v Glasgowe tri živé koncerty. Na výpomoc prišiel aj bývalý klávesák skupiny Herd Andy Brown. Záznam vychádza na albume Status Quo Live. Ten sa dostal na 3. miesto v rebríčku. Z daňových dôvodov sa počas roku 1978 zdržujú Status Quo mimo Britániu. Koncertujú v Austrálii a v júli nahrávajú v Holandsku ďalšiu platňu. V Anglicku vystúpili na koncerte iba raz, na festivale v Readingu. Fanúšikom museli stačiť iba ich platne. V októbri 1979 vydávajú album s názvom Whatever You Want. Singel s rovnakým názvom skončil štvrtý, album ešte o jednu priečku vyššie. Britské hudobné časopisy začali kritizovať rock skupiny ako údajne obmedzený troma akordmi. Nebola to celkom pravda. Vychádza kompilácia 12 Gold Bars (dvanásť zlatých taktov). Začali sa šíriť reči o rozchode skupiny. Nebola to pravda. V marci 1981 začínajú Status Quo ďalšie britské turné. Potom prišla na rad opäť platňa, ktorú nahrávali v švajčiarskom Montreux. Uprostred nahrávania odišiel bubeník John Coghlan, ktorý sa chcel venovať vlastným projektom. Viac ako 40 bubeníkov malo záujem. Prišiel však Pete Kircher, bývalý člen formácie Honeybus a po nahratí albumu mu ponúkli stále miesto v skupine. V apríli 1982 vychádza album s názvom 1982. Dostal sa v rebríčku až na 1. pozíciu. Pri 20. výročí vzniku skupiny sa hudobné týždenníky predháňali v titulkoch jeden z nich znel 20 rokov, 4 akordy a 90 zlatých platní. Kapela poďakovala fanúšikom tým najlepším spôsobom, teda na ďalšom britskom turné. Vystúpili na podujatí NEC v Birminghame. BBC dávala priamy prenos, na koncerte bol princ Charles a celý výťažok z akcie išiel na jeho charitatívny fond. Princ Charles bol prvýkrát na rockovom koncerte.
Na kritiku, že piesne Status Quo znejú jedna ako druhá, odpovedali samotní členovia: "Je nám fuk, čo píše tlač. Hlavne že uvádzajú správne naše mená." Lancaster sa presťahuje do Austrálie a to isté navrhol aj ostatným. Rossi ani Parfitt nechceli. V novembri 1984 dokonca Lancaster zo skupiny odišiel. Po siedmich mesiacoch sa však vrátil. 13. júla 1985 otvorili Status Quo vystúpením veľkolepý koncert Live Aid na štadióne vo Wembley. Rok na to, 11. a 12. júla, sa na štadión vo Wembley vrátili, odohrali dva koncerty spolu so skupinou Queen. V máji 1986 mali v hitparáde skladbu Rollin' Home. Pol roka na to sa na druhé miesto dostali s piesňou In The Army Now nemeckého autora menom Bolland. V septembri 1986 vyšiel aj album s názvom In The Army Now a dostal sa na 7. miesto. Francis Rossi a Rick Parfitt hrajú zrejme na najťažšie gitary na svete. Majú značku Travis Bean, sú z dubového dreva, ktoré je navyše pochrómované. Unesiem ju tak dve piesne priznával Parfitt. Na tvrdú hudbu však nemôžete vyrukovať s lepenkou, dodal tento gitarista a spevák. S Holanďanmi Starsound a ich mixami Stars On 45 prišli v 80-tych rokoch do módy mixy hitov, ktoré boli úspešné hlavne na diskotékach. Takémuto mixu sa nevyhli v roku 1990 ani Status Quo, dostal názov Anniversary Waltz Part 1. V októbri 1990 bol jubilejným, 40. singlom tejto formácie v hitparáde a dostal sa na 2. miesto. Vo februári 1991 na 10. odovzdávaní cien Brit Awards dostali plaketu za Vynikajúci príspevok britskému nahrávaciemu priemyslu. Do roku 2000 stihli ešte vydať päť albumov, po roku 2000 ich vydali zatiaľ štyri.
Francis Rossi (sólová gitara) a Rick Parfitt (sprievodná gitara) sú v skupine od jej začiatku, klávesák Andy Brown je v kapele od roku 1973. V anglickej singlovej TOP 30 mali Status Quo doposiaľ 45 skladieb. Iba jedna z nich Down Down sa v januári 1975 dostala až na prvé miesto hitparády. Ich diskografia od septembra 1968 (vtedy vydali prvú LP platňu) tvorí 28 štúdiových albumov. Ten zatiaľ posledný, 28. In Search Of The Fourth Chord vyšiel v septembri 2007. K diskografii patrí ešte šesť hitových kompilačných a tri "live" albumy. Spolu viac ako 100 miliónov predaných platní. A mnohé z nich majú určite ich fanúšikovia aj na Slovensku.
