Divadlo, ktoré sa dotklo divákov, oblohy i života

MARTIN. Festival Dotyky a spojenia, ktorý sa skončil v nedeľu, si už po štvrtý raz našiel v Martine zanietených organizátorov, centrálne námestie stvorené na pódium, ale aj vďačné publikum, ktoré zapĺňalo hľadiská ešte aj po polnoci.

Predstavenia v šapito, v kaviarni, ale predovšetkým na nočnom pódiu sa konajú tak trochu aj z núdze, keďže martinské Slovenské komorné divadlo hrá pre rekonštrukciu svojej hlavnej sály v Národnom dome už niekoľko rokov len vo svojom Štúdiu. Presun predstavení mimo uzatvorených divadelných sál je však určite aj cnosťou tohto sympatického festivalu. Atmosféra letných nocí vyváži limitovaný výber titulov či technické nedostatky produkcií, ktoré sa odohrávajú v technicky neštandardných produkciách.

Joe aj Urban, Rum aj Csongor

Okrem prínosu pre martinskú verejnosť však tento festival naplnil svoju hlavnú ambíciu - priniesol impozantný prehľad uplynulej sezóny od Čechovových Troch sestier zo Slovenského národného divadla až po minimalistický Kudláčov koncept Nakŕm hada na svojej hrudi.

Šancu prezentovať sa dostali dokonca aj študenti z VŠMU, k úplnosti chýbali len divadlá národnostných menšín. Aj žánrovo bola prehliadka maximálne pestrá vrátane koncertov divadelníkov, detských bábkových produkcií či tanečného Odyssea z košického Baletu Štátneho divadla.

Nádejné je, že diváci do improvizovaných sedačiek zasadli nielen na Limonádového Joea z Novej scény, ktorý to, žiaľ, s profesionalitou nepreháňal, ale aj na poetické pásmo domáceho divadla Dušnosť na báze textov Jozefa Urbana. Organizátori mali tento rok šťastie, že aj napriek búrkovej sezóne dážď prekazil iba úvodný koncert Lipa spieva Lasicu.

Načasovanie festivalu na koniec sezóny, ale predovšetkým ústretovosť jeho organizátorov dala možnosť aj na detailnú kritickú bilanciu jednotlivých predstavení či celej sezóny. Opäť sa hovorilo o kríze dramaturgie, o nenaplnených ambíciách tvorcov či o nedostatočne formulovanom verejnom záujme.

Z predstavení, ktoré som mala možnosť vidieť, ma presvedčil spontánny prejav Petra Čižmára v monodráme Conora McPhersona Rum a vodka. Hoci ide o prevzatý text z írskeho prostredia, interpret ho s použitím nárečia dokázal zdomácniť. Produkcia založená na jeho výkone mala v réžii Poľky Klaudyny Rozhin vnútorné tempo i štruktúru, zostáva len dúfať, že Čižmárov talent tak skoro neobjaví a neskazí televízia.

Zjavením sezóny je určite aj Canto Hondo choreografky Šárky Ondrišovej a režiséra Kamila Žišku. Prirodzená ženskosť Stanislavy Vlčekovej či fyzická tvárnosť Csongora Kassaia patria medzi hlavné atribúty tohto nevšedného projektu.

Záverečné tango

O výborné zakončenie festivalu sa postaralo hostiteľské martinské divadlo. Mrožkovo Tango zasvietilo vo všetkých zložkách vrátane hereckých výkonov. Režisér Rastislav Ballek vytiahol z hry, ktorá rieši filozofiu revolučných šesťdesiatych rokov, nadčasové, vysoko nástojčivé otázky. Tango bolo postavené výtvarne efektne, ale bez snobizmu, hovorilo inteligentne, vtipne, ale bez hystérie o veciach, ktoré sa nás bytostne týkajú.

Trochu surreálnym dodatkom k festivalu bola záverečná diskusia. Skrútila sa na sporné financovanie prestavby Národného domu, ktoré ešte určite vyvolá niekoľko investigatívnych článkov. Otázka stojí, čo zostane z festivalu po avizovanom odchode jeho zanieteného dramaturga a organizátora Miloslava Kráľa z martinského divadla.