Anywhere I Lay My Head je rozporne prijatým debutom 23-ročnej hviezdy.
Keď spievajú modelky, je to väčšinou katastrofa. Keď spievajú herci, nie je to až také zlé. Austrálčan Russell Crowe má celkom dobrú rockovú kapelu a Američan Bill Bob Thornton je zasa celkom slušným pesničkárom. V poslednom čase však najviac pozornosti z hereckého tábora púta hollywoodska kráska a „budúca Marilyn“ Scarlett Johansson, ktorej na jar vyšiel debutový album Anywhere I Lay My Head. Ten sa až teraz dostal do našich obchodov.
Možno by bola len z ďalšou z radu hercov, ktorým sa splnil sen byť zároveň aj spevákom. Johanssonovej novinka s názvom Anywhere I Lay My Head sa však líši tým, že na nej prespievala slávne pesničky od kultového amerického songwritera Toma Waitsa.
„Netreba moju platňu brať ako debutový album. Je to skôr môj valentínsky pozdrav Tomovi Waitsovi, ktorého pesničky tak milujem,“ povedala mladá herečka pre vplyvný hudobný internetový portál Pitchfork.
Ak si 23-ročná Johansson vybrala práve tohto umelca, treba povedať, že má vkus. Nie je nijakou bezduchou hollywoodskou kráskou. Zahrala si v inteligentných hitoch ako Zaklínač koní, Stratení v preklade alebo v Allenovom Matchpointe. A okrem toho si zahrala aj v klipe Dylanovej pesničky When The Deal Goes Down.
Na vidiek
Spievala si už ako dieťa, milovala Nirvanu, a The Jesus and Mary Chain, ale ku skutočnému spevu sa dostala, až keď dostala úlohu v muzikáli na Broadwayi. Sen nahrať album Waitsových pesničiek nosila v sebe už dlhšie. Najprv to skúšala v Los Angeles so štúdiovými hudobníkmi, ale ako neskôr povedala, z tajomných pesničiek nakoniec vznikli len kaviarenské odrhovačky.
Až stretnutie s producentom a hudobníkom Davom Sitekom zo skupiny TV on the Radio šťastne zmenilo smer celého projektu. Sitek jej vsugeroval, že by piesne mala nahrať mimo veľkomesta, najlepšie niekde na samote, uprostred ničoho. A tak Johansson sa spolu s hudobníkmi a producentom presťahovala na opustenú faru pri meste Maurice v Lousiane.
„Nechcela som chodiť do štúdia ako do práce. Potrebovala som priestor a miesto, kde môžeme byť sebou, ničím nevyrušovaní. Chcela som sa cítiť pohodlne. Viem, že New York je veľmi inšpirujúce miesto, ale môže byť aj pekne klaustrofobické,“ vysvetľuje herečka, ktorá si zároveň pochvaľuje atmosféru neďalekého New Orleansu. Tá sa podľa nej preniesla aj na túto nahrávku.
Kritika alebo pochvala?
Keď album Anywhere I Lay My Head vyšiel, zožal veľmi rozporné kritiky, ktoré sa „navážali“ do jej nevýrazného slabého hlasu. Ale našli sa aj takí, ktorí považovali jej album za odvážny a ocenili ako sa pohrala s Waitsovými notoricky známymi pesničkami, ako sú napríklad I Don't Wanna Grow Up, I Wish I Was In New Orleans alebo Anywhere I Lay My Head.
Pravdu majú skôr jej kritici. Album, na ktorom hosťoval aj jeden z jej idolov z mladosti David Bowie, je experiment, ktorý sa vydaril len sčasti. Ten sľubovaný rozmer, ktorý mal dať pesničkám jej prednes, sa stratil niekde v snivých hudobných plochách, ktoré v podstate zabili atmosféru Waitsových peciek.
Johansson si z toho ťažkú hlavu nerobí. Podľa nej to bol výlet, ktorý stál za to: „Nie je vôbec čudné, že speváci sa stávajú hercami alebo maliari sochármi. Aj keď som úspešná ako herečka, nechcem sa venovať iba jednému druhu kreativity. To je ako byť zatlačený do kúta.“
