Dielo C. S. Lewisa vzniklo o čosi neskôr ako Tolkienove ságy. Obaja boli kolegovia na Oxforde a Kroniky Narnie majú s Pánom prsteňov i Hobitom viacero spoločných čŕt. Vzťah oboch spisovateľov ku katolíckej viere sa vyvíjal zložito, no kým literárne dielo J. R. R. Tolkiena dáva čitateľovi voľnosť pri osobnom prijímaní a chápaní, Lewis považoval za prirodzené presadzovať literatúrou nielen katolícke hodnoty, ale i brániť a oslavovať katolicizmus samotný.
Tu niekde azda väzí základný rozdiel: Tolkienova Stredozem je zrkadlo odrážajúce čitateľovo vnútro. Stala sa populárnou aj medzi dospievajúcimi a dospelými. Prijímali ju bítnici aj hippies, opantáva čitateľov na celom svete dodnes. Lewisove Kroniky prežili svoj vrchol po vyjdení v prvej polovici 50. rokov a v anglosaskom kultúrnom priestore sa stali klasickou literatúrou pre deti. Vyrástli na nich celé generácie Britov i Američanov. Sentiment je jednou z devíz, na ktorú stavili aj producenti filmovej Narnie.
Recept na to, ako nakrútiť moderný, pútavý, zábavný film podľa Kroník Narnie nejestvuje. Rímskokatolícke vierovyznanie neholduje nadhľadu, odstupu či humoru. A robiť si posmech – z neho alebo z Lewisa – by mnohí považovali za rúhanie. Takže filmárom zostáva len dôstojnosť vygradovaná až do pochmúrneho patetizmu. Čo sú hodnoty, ktoré dnešné filmové publikum sotva dokážu osloviť či upútať.
Zdalo by sa, že niet horšej voľby režiséra ako Andrew Adamson, spoluscenárista a režisér animovaného zlobra Shreka. Jeho Narnia: Lev, šatník a čarodejnica (2005) síce zožala najmä v neanglosaskom prostredí zdrvujúce kritiky, no diváci do pokladníc kín priniesli príjemných 739 miliónov dolárov!
Adamson je aj autorom druhého filmu Narnia: Princ Kaspian. A hoci za prvý víkend po premiére utŕžil nádejných 55 miliónov, zázrak sa tentoraz nekoná. Svet už má plné zuby digitálnych armád, trpaslíkov, oblúd, mečov, lukov a šípov. Bez nápadu, bez vtipu zostávajú len rekvizitami a je úplne jedno, či sú reálne, alebo vytvorené počítačmi. Poézia, ktorá azda v knihe je, sa vo filme zmenila na ťažkopádnu pompéznosť. Z dlhočizného nudného filmu trčí téza o tom, že neochvejná viera prekoná všetky príkoria a nemožno bez nej žiť, len živoriť.
Akoby sa Adams bál nielen náznaku humoru (hoci aspoň hovoriace jazvece a bojové myšky k tomu priam lákajú). Má strach aj čo len obdariť postavy charaktermi. Možno len Georgie Henley ako malá Lucy sem-tam zaiskrí náznakom bezprostrednosti.
Napokon, od miništrantov tiež nečakáte, že vás počas omše roztancujú. A presne to Narnia je. Filmová bohoslužba. Veriaci ju potrebujú, pomáha im. No ak do chrámu zavíta niekto cudzí, nezorientovaný či nedajbože neveriaci, čaká ho pekelne nudná hodinka. Mimochodom, Narnia: Princ Kaspian trvá 144 minút.
Recenzia/film
Narnia: Princ Kaspian (The Chronicles of Narnia: Prince Caspian)
USA – Veľká Británia 2008, 144 minút
Námet: C. S. Lewis.
Scenár: Andrew Adamson, Christopher Markus, Stephen McFeely.
Réžia: Andrew Adamson.
Kamera: Karl Walter Lindenlaub.
Hudba: Harry Gregson-Williams.
Hrajú: Ben Barnes, Georgie Henley, Skandar Keynes, William Moseley, Anna Popplewell, Sergio Castellitto, Peter Dinklage, Warwick Davis a ďalší.
