Antonius a Kleopatra sú ironickí, no nie bez vášne

Zabudnime na Hollywood - na tisícky štatistov a na makety námorných lodí a palácov, ale aj na lyrický pátos Elizabeth Taylorovej či Richarda Burtona.

Režisér Michal Vajdička ju zbavil pompéznosti v dekoráciách, ale predovšetkým v herectve, réžia dodala scénam dynamiku i scénický vtip. Počet postáv bol zredukovaný azda aj na tretinu, zo skrátených replík a zjednodušených vzťahov sa vylúpol dobre čitateľný príbeh, ktorým sa divák môže nechať unášať bez strachu, že sa stratí pri treťom generálovi, ktorý vyj­de na scénu. Obeťou škrtania sú, samozrejme, aj nelogické situácie, keď sa z Kleopatrinho spoločníka stáva posol z Ríma.

Z celej produkcie príjemne cítiť predovšetkým zohranosť protagonistov. Bola by skutočne škoda, keby Tomáš Maštalír nedostal šancu zahrať si po Petrucciovi zo Skrotenia zlej ženy aj Marca Antonia. Tento herec už totiž ukázal, že na shakespearovské úlohy má. Jeho vojvodca je mužný a zároveň sympaticky nerozhodný.

Zuzana Fialová sa v úlohe Kleopatry nespráva ako „pravá“ vládkyňa. Jej devízou je spontánnosť, s parodovaným afektom predvádza ženské slabosti svojej hrdinky, problém so štylizáciou cítiť len na konci, keď sa blížime k dráme. Aj dramatika však Kleopatra zaujímala viac ako žena než ako politička. Scéna, v ktorej sa snaží dopátrať, ako vyzerá Octavia, ktorú si zobral milovaný Antonius, pôsobí ako dialóg zo Sexu v meste.

Ľuboš Kostelný sa so svojím Octaviom Caesarom pohral, nad intrigami svojej postavy si vytvoril krásny nadhľad.

V menších postavách vynikol Csongor Kassai a Zuzana Kanócz ako Kleopatrin tím, dojímavo pôsobila aj Zuzana Moravcová ako nemilovaná Octavia. Zaujal aj posol zlých správ Michal Soltész. České obsadenie je v tomto prípade menej výrazné, ani Jan Révai v postave Agrippu nebol nijako výrazný.

Letná scéna sa tento rok pre rekonštrukciu Hradu presunula z nádvoria na Západnú terasu. Mohlo sa tak udiať už dávnejšie, lebo okolie terasy je upravenejšie a poskytuje aj lepšie, hoci stále nie ideálne zázemie pre divákov. Letné slávnosti mávali za veterných nocí problémy s ozvučením, tentoraz bola technická stránka zvládnutá.

Peter Mankovecký dodal takmer piazzollovskú hudbu. Scéna Pavla Andraška vyšla v ústrety divákom a postavila protagonistov do vyvýšených polôh, čo malo nielen praktický, ale aj symbolický význam. Oproti sebe stoja akési dve kajuty lodí či už skôr vopred pripravené čierne hrobky, jedna egyptská, druhá rímska. Ten, kto má v dialógu práve navrch, stojí na plošine, kto ťahá za kratší povraz, je zvyčajne pod nimi. Antonius sa najčastejšie zmieta v úžľabine medzi tými kontinentmi. Na jednoduchom pozadí vynikli výrazné kostýmy Jany Hurtigovej.

K ľahkosti celej produkcie výrazne prispieva moderný preklad Ľubomíra Feldeka, českí účinkujúci používajú verziu Martina Hilského. Produkcia môže mladou energiu zaujať aj tých, čo Shakespeara „nemusia“, čo je tiež účelom organizácie podobných podujatí.