.
KARLOVE VARY. Keď Dušan Hanák nakrúcal Ružové sny, vedenie Slovenskej filmovej tvorby chcelo, aby cigánsku osadu postavil v ateliéroch.
„Viete si predstaviť, aké by to bolo?“ pýta sa dnes Hanák. „Boli to časy, keď Rómov násilne asimilovali, keď Rómovia skoro ani neboli ľudia. Ak ste teda zjedli polievku z ich taniera, mali pocit, že ste ich uznali. To je veľmi pekné a zároveň všeobecne platné. Všetci túžime po tom, aby nás uznali, po pocite, že nám niekto rozumie.“
Dušan Hanák nakrúcal filmy o tých, čo boli postavení tak akosi bokom a festival v Karlových Varoch jeho úsilie ocenil Krištáľovým glóbusom. Dostal ho v pondelok, pred mladými divákmi, ktorí stáli pred miestnym divadlom a dúfali, že sa napriek vypredaným lístkom dostanú dovnútra. Moderátor Marek Eben im Hanáka predstavil ako režiséra poetických a láskavých filmov, a Hanák by pritom možno pokrútil hlavou. Neboli len také.
Rasizmus a zamilovanosť
Karlovarské publikum vzápätí videlo Ružové sny. Hanák vraví, že sa mu ich podarilo presadiť najmä vďaka tomu, že mu cenzori nerozumeli.
„Citliví ľudia v ňom videli aj problém rasizmu, ale pre mňa bola zaujímavá aj iná linka. Je to príbeh o zamilovaných ľuďoch, ktorí sa rozišli preto, že majú iné povahy. V tom filme sú teda lyrické tóny a je pravda, že som po ňom potreboval pritvrdiť a opäť nakrútiť niečo, čo by bolo bližšie k okraju spoločnosti. Vo filme Ja milujem, ty miluješ už nie je pôvab mladosti, ten už nebrali. Opäť mi začali vyčítať estetiku škaredosti, to, čo som počúval pri Obrazoch starého sveta.“
Obrazy starého sveta sú druhým Hanákovým filmom v programe. To však nie je úplne všetko, vo festivalovom centre (teda v hoteli Thermal) sú vystavené aj fotografie. Je tam výber z cyklu Záznamy a odkazy, ktorému sa dnes Hanák venuje.
Kľúč v absurdite
Bola to trochu prekvapivá vernisáž, objavilo sa na nej aj nové DVD s Papierovými hlavami. To je zatiaľ posledný Hanákov film, nakrútil ho v roku 1995. Zvíťazil v San Franciscu, zvláštnu cenu získal v Karlových Varoch. Dostal sa aj na japonský festival v Yamagote, hoci s ním časť poroty mala problém.
„Boli v nej dva Číňania, oni vraveli, že film, ktorý je proti komunistom, nie je úplne v poriadku. Ich kolega, americký režisér, však namietol: Ten film predsa nie je len o komunizme! To mi spravilo veľkú radosť,“ hovorí Hanák.
Papierové hlavy rozprávajú o vzťahu občana a moci, o porušovaní ľudských práv. Keď Hanák hľadal v archíve, býval aj zničený, pretože nachádzal obludne dogmatické filmy.
„Bolo to vyčerpávajúce, kým som nemal kľúč. Našiel som ho v absurdite. Lebo bolo neuveriteľne absurdné, ako sa komunistická ideológia dokázala vzdialiť od reality,“ hovorí Hanák. „Zrazu som mal prvý vyžarujúci magnet, taký malý ostrovček pravdy. Potom sa pridal druhý, tretí, pretože ony sa nájdu samy. O tom šťastnom okamihu tvorby mi hovoril aj džezový hudobník vo filme Husia koža. Pýtal som sa ho, aké to je, keď už letí. Prsty hrajú samy, a ty sa už len na ne dívaš, odpovedal mi.“
