Na nedostatok slovenských filmov na prestížnom áčkovom festivale Karlove Vary sa tentoraz naozaj nemáme právo sťažovať.
Dušanovi Hanákovi a Jurajovi Jakubiskovi, ich sedemdesiatkam a najmä ich výnimočnej tvorbe patria samostatné sekcie. Polčas rozpadu Vlada Fischera sa dostal do sekcie Dni kritikov Variety. No a Slepé lásky a Muzika dokonca bojujú o festivalové ceny. Ten prvý v súťaži dokumentárnych filmov, ten druhý v sekcii Na východ od západu.
Dnes už tvorcovia a producenti Slepých lások a Muziky vo Varoch nie sú. Nikto im neoznámil, že by tu mali zostať až do konca. Niekto by to medzi riadkami mohol prečítať aj tak, že zajtra si na odovzdávanie cien nemusia nahodiť slušivý oblek, lebo cena pre nich nebude.
Pravda je taká, že o tom, kto si na pódium príde po cenu, sa rozhoduje zrejme až v týchto chvíľach. Tvorcovia oboch filmov sa však zhodujú v jednom: ceny sú nanič, nás teší, že náš film videl karlovarský divák a že ho prijal.
Viac smiechu
„Reakcie divákov boli výborné – počas filmu sa veľa smiali, dokonca viac ako na Slovensku a pri niektorých scénach začali spontánne tlieskať,“ povedal pred odjazdom do Bratislavy scenárista Muziky Ondrej Šulaj.
Vysvetľuje si to aj tým, že karlovarské, prevažne mladé a filmovo vzdelané české publikum pri pozeraní filmu zároveň čítalo anglické titulky, takže niektorým, jemnejším vtipom porozumelo lepšie ako slovenské publikum.
Jedna vec tvorcov Muziky aj producenta Mariána Urbana sklamala: druhá projekcia sa konala v kine Lázně III, ktoré svojou „kvalitou“ dobré meno festivalu nepodporuje.
„To je katastrofa, toto by sa na áčkovom festivale nemalo stať. Mali tam staré zariadenie, a tak mal film príšerný zvuk. Dokonca sa v jednej chvíli zastavil, a keď ho spustili ďalej, kus filmu preskočili,“ hovorí Šulaj.
Bolo to vraj také nekvalitné, až to niektorým divákom evokovalo tie časy prelomu 70. a 80. rokov, ktorú film Muzika zobrazuje.
Do Varov si film prišla pozrieť Česká televízia, ktorá oň prejavila záujem. „No rokujeme aj s Bavaria Media GmbH, ktorá by film chcela distribuovať v Nemecku,“ tvrdí Marián Urban. Vo východnej časti krajiny vládne ešte stále silná vlna ostalgie, a práve preto filmu zástupca Bavarie predpovedá veľký komerčný úspech.
Ako doma
Zaujímavé postavenie má Marko Škop, producent dokumentárneho filmu Slepé lásky. Karlove Vary nazýva domovským festivalom – veď tu Iné svety, ktoré režíroval, vyhrali pred dvomi rokmi cenu divákov a zvláštne uznanie poroty.
Festivalové premietanie Slepých lások, ktoré režíroval Juraj Lehotský, a ktoré Škop produkoval, hodnotia obaja ako príjemné, ľudia sa smiali a po skončení veľa tlieskali.
„Potešilo ma, že asi trištvrte kina zostalo na diskusiu po filme, že ich film zaujal. Súťaženie neriešim. V našej sekcii je veľa pekných filmov,“ povedal Lehotský. Tak ako publikum v Karlových Varoch, aj on očakáva, že kandidátom na víťaza v dokumentárnej sekcii bude jeden z ďalších časozberných dokumentov Heleny Třeštíkovej René. Ten sa vyhupol v ankete o divácku cenu na prvé miesto.
„Najmä ma teší, že film v septembri ide do českej kinovej distribúcie,“ dodáva Škop. „Nešli sme do Varov súťažiť, ale ukázať film ľuďom.“
Slepé lásky si vo Varoch pozrela aj Tatiana Pauhofová. „Bola som z nich unesená,“ tvrdí. Bol to jeden z málička filmov, ktoré tu stihla vidieť. Slovenská herečka tu totiž prezentovala hneď dve snímky – Polčas rozpadu aj Muziku.
Aj ona po projekcii Polčasu rozpadu absolvovala spolu s režisérom Fischerom diskusiu s divákmi. „Mala som to príjemne nabité.“
Možno sa sem Nvota, Šulaj, Pauhofová či Lehotský so Škopom ešte budú musieť vrátiť. Potešilo by. To sa však dozvieme až zajtra. Pre nich je podstatné niečo iné: divák.
