Čo pre vás znamená slam?
„Dlho sa u nás v Česku hľadal a nie som schopný povedať, čo to je. Išiel som do toho pred asi piatimi rokmi ako prvý človek, ktorý regulárne improvizoval. A v tú chvíľu, v ten večer sa to vyjavilo ako veľmi funkčná metóda, ktorá inšpirovala aj iných ľudí. Tú metódu som nevymyslel, ani nie je moja, len vznikla u mňa vtedy, na tom mieste.“
Vnímate rozdiel medzi slovenským a českým slamom?
„Rozdiel je asi v tom, že na počiatku sa v oboch krajinách objavili iní ľudia, ktorí slam poetry môžu nasmerovať. Ja ako improvizátor som stál niekde na začiatku u nás, vy máte zase Paľa Čejku, ktorý dáva dobre z papiera, a tým zrejme určuje to, že aj ostatní čítajú básne z papiera.“
Môžeme prísť a urobiť hocičo, čo si myslíme, že je slam?
„Keď sledujeme, aké sú skúsenosti zo zahraničia, môžeme jasnejšie vidieť, čo je a nie je slam. Napríklad v Nemecku je slamová scéna súčasťou veľmi dobre etablovanej popkultúry, ktorá je schopná sa tým aj živiť.“
Prečo ste išli súťažiť?
„Kedysi, tuším v roku 2003, som sa náhodou ocitol na prvom ročníku súťaže v Plzni ako divák. Tam som len pozoroval a nadobudol som dojem, že ide o súťaž v básnickej improvizácii, ktorá stojí na kontakte medzi interpretom a divákom a na aktuálnom generovaní súvislostí miesta, momentu a času. Rok na to som bol vo finančnej kríze a volala mi kamarátka, že usporadúvajú regionálne kolá a víťaz dostane finančnú odmenu.“
A vyhrali ste.
„Áno, a tak som išiel potom do Brna na vyššiu súťaž a tiež som vyhral. Vtedy som mal pocit, že už tomu bude koniec. Lenže následne ma začali organizátori všelikam pozývať, už nesúťažne. A jedného dňa som zistil, že robím slam poetry, hoci som sa pre to nikdy nerozhodol. Ale páči sa mi tá sloboda.“
V čom je tá sloboda?
„Človek vylezie na javisko, dá priestor prietoku asociácií. Tie sú možno podobné ako pri písaní, ale to písanie je omeškané. Konfrontácia na pódiu medzi vami, divákom, hlavou a rečovým aparátom, to sa dá urobiť len tu a teraz. Vznikne, a hneď to nie je. A to je vzrušujúce.“
Viete, o čom chcete hovoriť, keď vyjdete na javisko?
„Nikdy nejdem so striktne postaveným textom na pódium. Nepíšem si ho, neučím sa ho. Nejdem však ani celkom bez vedomia toho, čo chcem hovoriť. Mám v hlave zopár veršov, od ktorých sa odrážam. Snažím sa definovať si aj tému, ktorá vychádza chtiac nechtiac z aktuálneho kontextu, podmieneného prostredím, v ktorom som. Napríklad keď budem v Nemecku, zrejme budem riešiť aj česko-nemecké vzťahy.“
Nie je to čudné, vymýšľať poéziu pre finančnú odmenu?
„Občas sa mi zdá absurdné, že môžete vyhrať peniaze, ktoré inak musíte najmenej mesiac zarábať. Ale o tom, či vyhráte, rozhodne porota náhodne vybraných divákov, a tak je to zábavné, vtipné aj v poriadku. Ide o to, či vás to baví. A aj keď sa časom nesnažím už za každú cenu zapáčiť, publikum zostáva dôležitým diskurzom.“
Celkom dobré divadlo, nie?
„Je to divadlo na druhú. Má v sebe akýsi moment toho, že si dovolím na pódiu správať sa tak, ako by som si možno prial správať sa každý deň. Som krívajúci šašo, ktorého afektovaný, nekoordinovaný prejav je niečo, čo je mi možno oveľa vlastnejšie, ako keď vediem tento rozhovor.
