BRATISLAVA. Tromi nedávno otvorenými výstavami – 111 diel zo zbierok Slovenskej národnej galérie, 60 rokov otvorené a Všetko o múzeu si naša vrcholná zberateľská inštitúcia pripomína 60. výročie svojho založenia. Túto príležitosť využili kurátori SNG k sebareflexii inštitúcie.
Pre návštevníka SNG bude asi najpríťažlivejšia časť expozície so 111 dielami. Stojedenástka je výber toho najlepšieho, čo SNG za dobu svojej existencie vo svojom zbierkovom fonde zhromaždila. V podobe dvoch samostatných kolekcií predstavuje diela vytvorené v rozpätí ôsmich storočí, od ranej gotiky až po súčasnosť – tie nájdeme aj v reprezentatívnej publikácii. Za úvahu stojí skôr spôsob, akým inštitúcia pristúpila k reflexii svojich výstavných a zberateľských praktík a ako prezentuje svoje očakávania do blízkej budúcnosti.
Kultúra a politika
Zbieranie umeleckých predmetov, ich odborné spracovanie a verejná prezentácia na výstavách sú činnosti zriedka objektívne a nestranné. Nie je žiadna novinka, že umelecké diela sa stávajú súčasťou rôznych stereotypov a často slúžia ako nástroje národných, štátnych alebo ekonomických záujmov. V krajinách, kde sa do zbierok umenia investujú nemalé prostriedky, sa o týchto témach aj často diskutuje.
V našich štátnych inštitúciách, ktoré sa zriadili na šírenie kultúry, zvykla politika a v istej miere ešte stále zvykne zasahovať do ich infraštruktúry. Právny štatút SNG zostáva od založenia rovnaký, ale menilo sa viackrát štátne a politické usporiadanie krajiny.
Výstava 60 rokov otvorené sa venuje dejinám zbierok, zverejňuje najdôležitejšie dokumenty a najvýznamnejšie akvizície, čím sčasti odkrýva zákulisie inštitúcie v premenách času. Sympaticky, s neklamnou dávkou irónie, rozpráva príbeh poskladaný z nadšenia pre umenie, poddanstva ideológii aj drobných, dávno zabudnutých hrdinstiev. Kurátorky sa rozhodli dokumentovať transformáciu Slovenskej národnej galérie a projektovať sny a vízie o sebavedomej a výraznej inštitúcii.
Ako partizánska skupina
Ako najviac polemická sa ukázala výstava, ktorá je umiestnená v suteréne galérie s názvom Všetko o múzeu. Napriek tomu, že viaceré diela skutočne stoja za pozretie, z hľadiska kurátorskej koncepcie je menej dotiahnutá.
Prezentácia diel ad hoc k téme múzea bez konzekventného zdôvodnenia vytvára v danom priestore atmosféru partizánskej skupiny. Fakt, že diela súčasných umelcov neboli vystavené rovnocenným spôsobom ku galerijným zbierkam, svedčí aj o tom, že SNG síce má ambíciu súčasné umenie vystavovať, ale iba v rámci stanovených limitov.
Najväčším lákadlom tejto výstavy je trojica diel od Romana Ondáka, pričom dve z nich boli dosiaľ prezentované len v zahraničí. Ondák už mnohokrát dokázal aj tie najjemnejšie mechanizmy inštitúcie umenia zviditeľniť a premeniť na úvahu o paralelnom priestore a čase. Asociácia s fiktívnou U.F.O. galériou Júliusa Kollera v tatranských vrchoch preto hovorí o galerijnej praxi u nás viac, než sa na prvý pohľad zdá.
Aj ďalšie diela a záznamy intervencií potvrdzujú rozporuplný vzťah umelca a inštitúcie umenia.
Záujem Slovenskej národnej galérie o súčasné umenie je chvályhodný, no nedá sa vyhnúť istým pochybnostiam na adresu prezentovaných ambícií. Nepotrebuje súčasné slovenské výtvarné umenie skôr nezávisle organizovaný a pulzujúci priestor otvorený do zahraničia?
To je otázka, ktorá z danej situácie vyplýva, hoci v okolitých krajinách je už dávno vyriešená. Trojica aktuálnych výstav nie je len o exponátoch. Vypovedá o snahe vyrovnať sa s minulosťou, o súperení hodnôt, povedzme tradičných a moderných. Poskytuje možnosti konfrontácie a úvahy nad dejinami, kritikou a aj víziami galerijnej praxe.
 Torzo (1979) od Vladimíra Havrillu. FOTO – SNG
|
