Ako vznikla kniha Láska ide cez žalúďok?Etela Farkašová, Knižná revue
„Keď som po pauze opäť začala robiť divadlo, popri kolektívnej autorskej tvorbe objavila som aj potrebu vystúpiť sama za seba. Veršovú časť terajšej knihy som poslala Jane Juráňovej, či nie je vhodná na publikovanie v časopise. Odpovedala, že ak mám aj niečo iné, rada by si to pozrela. Texty som mala čiastočne hotové, tak som jej ich dala. Navrhla, že keby som ich nejakým spôsobom zjednotila, mohla by z toho byť kniha.“
Pracovali ste v jazykovednom ústave. Už vás to nebavilo a chceli ste robiť čosi kreatívnejšie?
„Takto sa to nedá povedať. Od začiatku 90. rokov som sa delila, na jednej strane bol projekt, do ktorého som vstúpila po škole v zamestnaní, a divadlo, ktoré si tiež vyžadovalo veľa času. Usilujem sa veci dokončiť, teda aj Synonymický slovník slovenčiny som dokončila. Isteže, už vtedy bola dilema, že sa nedá sedieť na dvoch stoličkách. Teraz som na voľnej nohe, ale tá roztrieštenosť je ešte väčšia.“
Ako sa žije umelcovi na voľnej nohe?
„Tak, že chvíľu je to vzrušujúce a chvíľu vyčerpávajúce, vtedy sa chcete zamestnať. Viem však, že keď človek vyskúša živiť sa sám, veľmi ťažko sa vracia do štruktúr, v ktorých sa vyžaduje rešpektovanie hierarchie. Tá sa totiž nie vždy zlučuje s tou vašou, vnútornou.“
Rada sa hráte so slovami? Lebo aj to je témou vašej knihy.
„Ja ani nie, to robia ľudia okolo.(Smiech.) Ale áno, v knihe sa tematizujú jazykové procesy a je vo veľkej miere založená na hre a hádanke. Prečo nie, je to moja malá provokácia voči vžitému. Hru s typmi som použila napríklad pri menách daidalos a ikaros v druhej časti knihy, kde mi nešlo o porušovanie spisovnej normy, ale o zovšeobecnenie princípov, ktoré tie mená symbolizujú. Navyše dajdalos písané s ’j‘ je taký novotvar pre rodiča - daj ešte viac, ty, ktorý stále dávaš. Tematizuje sa tam aj stret mladosti a starnutia a podobne. Išlo mi o vrstvenie významu.“
Nemrzí vás, že takúto hru s jazykom väčšina ľudí neocení?
„Nemrzí, pretože nemám čo stratiť. Pôsobím v kultúrnej sfére na okraji, čoho výhodou je väčšia sloboda.“
Novela Meniny má Nový rok naráža na isté stereotypy spoločnosti. Stále jestvujú?
„Asi žijeme iba v stereotypoch. Jedny zavrhneme, nahradia ich iné. Stereotypom je už to, že ak vyjde kniha v Aspekte, tak si všetci myslia, že to bude kniha o rodových stereotypoch. V úvodnej pasáži knihy naznačujem, že pri úsilí ‘porozumieť si‘ je zaujímavejšie s rodovosťou sa pohrávať. Postava vnútri prehovoru sama mení rod. Nikto sa však nepýta, prečo volím takú formu - či je to samovrava, šialenstvo, imitácia rečového diskurzu súčasnosti, keď sa nedá nikomu dokázať, čo vlastne pred chvíľou povedal. Číta sa to ťažšie, tak to preskočíme, pretože my chceme ľahkosť - aj to je stereotyp súčasnosti. Potom som si dovolila dať do stredu text napísaný jasným spôsobom o dvoch ženách a o ich vzťahu, a to každého zaujíma, dokonca sa celá kniha javí ako kniha ‘o tom‘. Táto skúsenosť mi potvrdzuje, že v istých stereotypoch sa spoločnosť vyžíva. Moje zámery zostanú neprečítané, nie sú dôležité, kniha aj tak žije v čitateľovej mysli.“
Teda text zakaždým vzniká nanovo v hlave čitateľa?
„To vždy. Otázne je, aký raster čítania má čitateľ v hlave.“
Nie je to autorská rezignácia?
„Nie, pre mňa je kniha jasne vnútorne pospájaná. Ak by sme mali hovoriť o inšpirácii či koncepcii, chcela som vyskladať knihu ako hudobnú skladbu, so striedaním tempa, variáciami motívov, buffónsky divadelne. Mala som však ambíciu, aby hlas autora za tým všetkým bol zrozumiteľný.“
Čo je cena Anasoft litera
Oddnes budeme každú stredu predstavovať jednotlivých finalistov 3. ročníka ceny Anasoft litera, ktorá sa udeľuje za slovenskú pôvodnú prózu vydanú v uplynulom roku.
Cena prebieha v dvoch kolách, v prvom porota vyberá finalistov, v druhom kole spomedzi nich vyberie víťaza, ktorý získa 200 000 Sk.
Medzi finalistov vybrala porota tieto tituly (bez udania poradia): Zuzana Cigánová: Šampanské, káva, pivo (VSSS), Vladimír Havrilla: Filmové poviedky (Petrus), Inge Hrubaničová: Láska ide cez žalúďok (Aspekt), Viliam Klimáček: Námestie kozmonautov (KK Bagala), Ján Litvák: Bratislavské upanišády (F.R.&G.), Viťo Staviarsky: Kivader (VISTA) a Milan Zelinka: Teta Anula (Slovenský spisovateľ)
Tohtoročná porota v zložení Kornel Földvári, Michal Habaj, Martin Porubjak, Zora Prušková a Marta Součková vyberala finalistov spomedzi osemdesiatdva automaticky nominovaných kníh.
Cenu udeľuje generálny partner spoločnosť Anasoft APR, hlavným partnerom je Bratislavská papierenská spoločnosť, ktorá udeľuje vydavateľstvu víťaznej knihy papier v hodnote 25 000 Sk. Víťaza vyhlásia 2. októbra v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave.
Týmto dňom sa začína aj literárny festival Anasoft litera fest, ktorý bude trvať do 5. októbra.
Laureát Ceny čitateľov denníka SME vzíde z hlasovania na www.knihy.sme.sk/anasoftlitera, uzávierka je 1. októbra.
V predošlých ročníkoch získali cenu Marek Vadas za knihu Liečiteľ a Pavel Vilikovský za knihu Čarovný papagáj a iné gýče.
Fórum kritikov
Text rafinovane udržiava čitateľa v napätí tým, ako neprestajne mení štýl, strieda kontexty a témy. Významová produktivita sa nekončí poslednou stránkou, lebo jednotlivé časti možno čítať samostatne, ale aj ako súbor, ktorý z rôznych strán načiera do emocionálnej, telesnej, sociálnej, kultúrnej a existenciálnej konštitúcie jednej protagonistky.
Aj vzhľadom na titul, jeho dôraz na intímnu sféru, je ťažiskovým textom azda novela Meniny má Nový rok. Fragmentárny autoportrét rozprávačky Arminy (meno skrýva smutno-vtipnú prešmyčku) adresovaný bývalej láske, pôsobivo vyjadruje závratné (rozumej ambivalentné) citové a telesné skúsenosti s dospievaním, láskou, samotou.
Za druhý vrchol knihy možno považovať záverečný oddiel básní Záznamy z hlavnej stanice, momentky, sekvencie a pásma z mestského života.
Tradícia takéhoto podvratného vyčíňania je u nás skromná a nespojitá. Hrubaničovej vášnivo aj rafinovane vyplazený jazyk si v nej však vydobýja popredné miesto. Čitateľ unavený mediálnou vatou a všelijakými stereotypmi tapacírovanou literatúrou by si ho rozhodne nemal nechať ujsť.
Jaroslav Šrank, SME
Alebo, ak budem parafrázovať autorku, možno texty do istej miery podobné matrioškám, z každého textu vystupujú ďalšie, menšie a menšie, až po samé slová, vystupujú a šinú si to, každé svojím smerom, novým, spočiatku utajeným, a až postupne rozpoznávateľným. Čo text, to matrioška, netušíme, čo v nej nájdeme – a či niečo nájdeme (to však záleží aj od nás a od toho, ako plníme nároky, s ktorými sa autorka obracia na čítajúcich a čítajúce, ako sme ochotní vydávať sa s ňou na objavné jazykové vandrovky).
Tieto texty sú, samozrejme, aj o inom ako o jazyku, hovoria napríklad o pocitoch blízkosti a cudzosti, o stretnutiach a rozchodoch, o duši a o tele (milujúcom a milovanom, prípadne nemilovanom), o dorozumievaní (a občasnom porozumení), o čomsi takom ako dobrý, zmysluplný (dokonca kedy-tedy aj šťastný) život, hovoria o tom vážne aj nevážne, úsmevne, ironicky, satiricky, a nakoniec predsa len so zastretou vážnosťou… A samozrejme, tieto texty sa dajú čítať aj celkom inak, ako som ich čítala ja, cez štrbinky v nich možno nazerať do bytia inak.
Láska ide cez žalúďok
Úryvok
o tom, ako chcel dajdalos odrbať (ojebať? užime si silnejšie vulgarizmy, kým nám ich nezakážu zo zákona!) ikara a ikaros dajdala, pretože obaja chceli prežiť a priživiť sa pritom jeden na druhom... to nie sú moje slová, bratku, veď vieš, že ich už považujem za esteticky nefunkčné, hoci... sú chvíle... nie! alebo áno? odpísala som ich z nejakej diskusnej stránky alebo z nejakého blogu, neviem, robím si poznámky, zaujíma ma, čo všetko sú ľudia schopní napísať v internetovej anonymite, koľko sarkazmu, brutálnosti, nevhodnosti, špiny, zlej gramatiky vedia vtesnať do písmen, a ako sa to niekedy pretne, a napriek všetkým gramatickým prešľapom a špine nemôžeš tomu uprieť vtip a... istú mieru invencie, v tých vetách je náznak, utajená časť, neznámy kontext, a v tej špine - zlostnej sline tvorivosť, niekto tam napísal spojenie kreténizmus prvej kategórie, malo by byť kreténizmus prvého stupňa, nie? kreténizmus je kategória, aký je rozdiel medzi stupňom a kategóriou? rozmýšľa vôbec o tom ten, čo píše? a prečo by mal? nechajme to na lingvistov! hm... asi! iný zas tvoja nadrapenosť nadrapenec jeden, krása, „nadrapenec“ nie je ani v slovníku, a pritom ako ústrojne utvorené, však? tiež sa mi nepáčia textiláci, ktorí sa nanominujú do nuda sekcie a potom sa niekde sťažujú, smejem sa, textilák, plavkáč, plavkový človek, oblečený človek na nudistickej pláži, voyeur? smejem sa od srdca, vtipné, a práve čítam presvedčenie nejakého prekladateľa, že anglické mercy seat sa nedá preložiť do slovenčiny, že je také bohaté na významy, že slovenčina nestačí s dychom, píšem mu odkaz červenou: zvážte šírenie mýtu, že váš vlastný jazyk je postihnutý...
Čím ma ešte prekvapí?
„Keď som Inge spoznal, vnímal som ju najskôr ako herečku, potom som ju spoznal ako speváčku, vynikajúcu textárku, neskôr autorku a potom zasa maliarku. A teraz zisťujem, že ona je aj spisovateľka, tak som zvedavý, čím ma ešte prekvapí o pár rokov,“ hovorí divadelník a hudobník Ľubo Burgr.
S Hrubaničovou dlho pôsobili v bratislavskom divadle Stoka, neskôr v Združení pre súčasnú operu a do tretice sa opäť herecky aj autorsky zišli v divadle SkRAT. „Bolo to pri inscenácii Stredná Európa ťa miluje, ktorá aj vďaka nej patrí do kmeňového repertoáru divadla.“ V najnovšej inscenácii Narodeniny dokonca poslúžili jej jazykovedné znalosti a korektorské vstupy ako jeden z motívov.
„Necítim sa povolaný jej knihu Láska ide cez žalúďok analyzovať, akurát viem, že Inge poznám ako človeka veľmi citlivého a zároveň schopného racionálne všetko uchopiť. Jej skrývanie sa pred vlastnou citlivosťou a umenie zakrývať to rôznymi intelektuálnymi konštrukciami, odkazmi a parafrázovaním, to všetko tam je.“
Inge Hrubaničová a Ľubo Burgr ešte v stokárskej inscenácii Tváre.
FOTO – CTIBOR BACHRATÝ
