Blízky vzťah umenia a peňazí sa dá vysvetliť takto: umenie vďaka peniazom ľahšie prežije a zároveň sa dostane do mediálnej pozornosti. A naopak, svet biznisu sa dobre cíti na miestach, ktoré siahajú k „večnosti“. Táto spolupráca je prospešná vtedy, ak sa deje medzi sebavedomými partnermi, ktorí nepochybujú o svojej úlohe v tomto dialógu. Horšie je, keď preváži samoľúbosť mocnejšieho, ktorý uverí, že peniaze ho oprávňujú konať nad rámec jeho poslania.
Ostro sledované gesto
Investície do umenia vo forme zberateľstva a mecenášstva sú približne také staré ako umenie samo. Mená ako Thyssen - Bornemisza, Agnes a Karlheinz Essl, Ludwig sa rokmi stali serióznymi a osvedčenými zberateľskými značkami. Kým tieto rodiny metodicky a priam muzeálne nenápadne rozširovali svoje zbierky, až Charles Satchi, majiteľ rovnomennej britskej reklamnej agentúry, zmenil pred pár rokmi zbieranie a vystavovanie umenia na ostro sledované mediálne gesto.
Aj megamilionár Roman Abramovič sa vo veľkom štýle necháva vidieť okrem tribúny v Chelse aj pri dražení zvučných umeleckých diel a čo nevidieť spolu s priateľkou otvorí v Moskve galériu súčasného umenia. Ukrajinský sused Viktor Pinčuk to už urobil a tak sa návštevník Pinchuk Art Centre v Kyjeve popri súčasných ukrajinských hviezdach, ako je Oleg Kulik alebo Ilja Čikčan, môže stretnúť s dielom Damiena Hirsta, Petra Doiga, Gabriela Orozca či Takeshi Murakamiho.
Slovenské špecifiká
Spojenectvá medzi umením a peniazmi sa ani na Slovensku neuskutočňujú len po štátnej či verejnej linke. Dokonca to vyzerá tak, že len na tie, ktoré idú zo súkromného vrecka, je mediálna komunita schopná a ochotná zbystriť pozornosť a zaujímať sa o umenie.
Paradoxne tie najsilnejšie investície, ku ktorým patrilo vybudovanie Danubiany (galérie financovanej z prevažnej časti len zo súkromných zdrojov), vznik súkromného múzea Milana Dobeša či veľkorysé plány Galérie Zoya, budúcej veľkorozmernej inštitúcie so súčasným umením v Rači prechádzajú len s povinným agentúrnym komentárom.
Smotánkovská UBS
U nás vždy viac rajcuje celebrita kupujúca umelú kravu, primitívne vymaľovanú ďalšou celebritou, či rekordné sumy, ktoré sa dosahujú takmer na každej novej aukcii. Práve tento svet povrchných informácií budí zdanie, že to je to skutočné miesto súčasného výtvarného umenia. A stačí sa len trocha posnažiť, aby do neho bez komplexov vkročili tí, ktorí dokážu zhodnotiť jednoduchosť a priamočiarosť slovenského bulváru.
Prednedávnom sa v bratislavských uliciach objavili bilbordy s takmer romantickým obrazom maliara, pateticky sediaceho na skalách, ktorý z výšky svojho miesta maľuje okolitú krajinu. Scéna a font písma plagátu pripomínali skôr reklamnú kampaň na Pána prsteňov či Dobrodružstvá Robina Hooda. Dali tušiť, že prichádza niekto, kto si myslí, že má predstavu o „entré“ vo veľkom štýle.
V deň vernisáže nechýbal pred Umeleckou besedou Slovenska červený koberec, horiace fakle, populárna speváčka a množstvo známych a menej známych slečien a pánov. Vydarená akcia pod taktovkou party servisu a PR agentúry.
Koľko jej klonov môžeme vidieť v televíznych smotánkach a v rubrikách life-stylových časopisov? Práve v toľkej záplave zbytočnej vaty sa snaha mladého začínajúceho umelca zmenila na luxusne zabalený, ale predsa len podomový predaj snaživého obchodníka. Vzťahy a komunikácia vo svete výtvarného umenia sa riadia ťažko definovateľnými pravidlami, ale jedno nepísané platí: Tu peniazom svedčí, keď stoja až na druhom mieste.
Autor: Beata Jablonská (Autorka je historička umenia)
