BRATISLAVA. Džez má veľa tvárí. Jedna z nich sa na poslucháčov tvári mimoriadne vľúdne – konzervatívny mainstream, založený na bebopových tradíciách, pre ktorý sa zaužíval ľudový názov „príjemný džezík“.
Takúto hudbu si zvykneme vychutnávať v komornom prostredí klubov v spoločnosti blízkych ľudí, prípadne ďalších životabudičov, ale v piatok v Bratislave takémuto koncertu aplaudovalo nabité Hlavné námestie.
Na festivale Viva Musica, ktorý sa orientuje viac-menej na vážnu hudbu, vystúpila prominentná americká speváčka Kellye Gray (na snímke autora). Túto dámu, pôvodom z Texasu, zvykne kritika porovnávať s veľkou Ellou Fitzgerald. Čo však v tomto prípade nie je trúfalosť.
Speváčku sprevádzalo vskutku transkontinentálne trio. Klaviristu Eddyho Hobizala si priviezla zo štátov, kontrabasista Róbert Ragan je z Banskej Bystrice a bubeník Dusan Novakov je zasa Srb žijúci v Rakúsku.
Na skúšanie veľa času nebolo, ale kapela hrala disciplinovane a tak, ako sa od podobného koncertu očakáva – slúžila hlavnej hviezde. To podstatné na koncerte sa totiž skrývalo v jej hrdle a hrudi.
A bolo tam toho neúrekom. Výrazový spev, občas s mimoriadne „čiernou“ farbou, bravúrny scat, ktorý by robil česť aj vynikajúcemu inštrumentalistovi, guľometné dávky tónov aj tiahle bluesové oblúky – a ako bonus štýlové, aljarreauovské či bobbymcferrinovské napodobňovanie nástrojov. Trúbky či bicích vrátane charakteristického frázovania.
Repertoár bol ako z výchovného koncertu, časť moderný džez: All Blues (Miles Davis), Footprints (Wayne Shorter), Billie’s Bounce (Charlie Parker), Well You Needn’t (Thelonious Monk), plus niečo na vyváženie – Duke Ellington a Billy Strayhorn.
Takýto repertoár môže byť nebezpečný, lebo ide o veci stotisíckrát hrané naozaj veľkými chlapcami a dievčatami, ale Kellye Gray bola jednoducho absolútne presvedčivá, sympaticky sebavedomá, bravúrna a zároveň veľmi ľudská.
Všetky tie brutálne ťažké postupy mala zažité hlboko, takže navonok vyžarovala len to, čo vyžarovať mala – energiu, emóciu a pocit.
