Brit Peter Greenaway maľuje filmom. Je dušou výtvarník a telom režisér. Nedávno premenil Poslednú večeru Leonarda da Vinciho na zvukovú a svetelnú šou.
MILÁNO, BRATISLAVA. Peter Greenaway, pojem medzi svetovými divadelnými aj filmárskymi režisérskymi menami, nepatrí práve k tým, ktorých by éra nových médií vyplašila. Ani k tým, ktorí by len doma hrdo spomínali na svoje úspechy spred niekoľkých desaťročí. Mohol by: Umelcova zmluva, Dieťa z Maconu či Kuchár, zlodej, jeho žena a jej milenec si získali publikum.
Jeden z dôvodov bude skrytý aj v tom, že na filme pre neho nie je najpodstatnejší príbeh a že jeho fascinácia výtvarnom vždy vybublala na povrch. „Nemyslím si, že by som videl nejaký film. Videl som len sto rokov ilustrovaného textu,“ uvádza sa ako kľúčový citát tohto umelca. Nie, toto nie je póza.
Vídžej a Rembrandt
V Amsterdame sa pred tromi rokmi dal inšpirovať Rembrandtovým obrazom Nočná hliadka, na základe ktorého sfilmoval film Nočné dohliadanie. Okolo tohto slávneho obrazu vygenerovala história a klebetné jazyky dosť mýtov, a Greenaway sa snažil obraz aj Rembrandta trochu očistiť.
Ak to stále pôsobí príliš tradične, tak potom upozorňujeme aj na Greenawaya - klubera. Šesťdesiatšesťročný Peter Greenaway napríklad strávil noc v amsterdamskom klube, kde mladým ukázal, ako si on predstavuje poriadny vídžejing.
Nedávno sa zas pustil do Vinciho. Vybral si jeden z jeho najznámejších a najinterpretovanejších obrazov Posledná večera, na ktorej Ježiš oznamuje apoštolom, že jeden z nich ho zradí. V horúci júlový večer pozval Greenaway umeleckých expertov a milánskych hodnostárov k jednej fabrike, na ktorú 510–ročnú Poslednú večeru projektoval. Za zvukov modernej opery vyjavil pred divákmi celkom iný obraz - Ježiša zmenil na trojrozmerný hologram, apoštolov zbavil farby a ukázal ich ako kriminálnikov.
Vandal alebo záchranca
„Keby Leonardo dnes žil, nezaujímalo by ho len filmovanie, ale zobral by si fotoaparáty s vysokým rozlíšením a experimentoval by s hologramami,“ citoval režiséra britský denník Guardian.
Hoci diváci reagovali nadšene, Greenaway prešiel dlhú cestu, kým sa dostal k Leonardovmu dielu. Presnejšie, 18 mesiacov, uvádza Guardian. Jedni sa údajne báli, že ho poškodí, druhí, že celý projekt smrdí bohorúhačstvom.
Kým však mnohí označovali Greenawaya za kultúrneho vandala, ďalšia skupina sa potešila, že „aspoň niekto zachráni dobré meno Poslednej večere po tom, ako boli skryté významy obrazu redukované blockbusterovým románom Dana Browna Da Vinciho kód len na účely zápletky.“
Peter Greenaway to podľa Guardianu vidí inak, vlastne sa snaží o zatraktívnenie maľby aj pre laptopovú generáciu: „Nechcel som šokovať, ale pomôcť ľuďom, aby sa znova pozreli na umelecké dielo, ktoré bolo devalvované jeho povrchnou známosťou na čokoládach a tričkách.“
Úspešnú svetelno-zvukovú šou by si prial priniesť aj do Sixtínskej kaplnky vo Vatikáne. To však bude vyžadovať veľa dní a veľa vyjednávania. Zatiaľ sa Greenaway pokúsi podobným štýlom obnoviť náš pohľad na iné diela: Picassovu Guernicu či Monetove Lekná.
