Prvou frustráciou je: vidieť tie nádherné predmety a vedieť, ako ich je málo. V Tutanchamonovej hrobke bolo totiž milión všakovakých predmetov, v Káhire je ich doteraz 5000. Na výstavu Tutanchamon vo Viedni ich pustili len 140. Niežeby sme sa sťažovali, aj tak je to ako sen. Pokojne rátajte s tým, že sa v ňom stratíte na celé hodiny. Ale čím viac si tú krásu prezeráte, tým tajomnejšie na vás pôsobí.
Takže druhou frustráciou je: čítať drobné popisky k exponátom, a nevedieť, ako to naozaj bolo. Napríklad vtedy, keď bolo treba Tutanchamonov palác i chrám presťahovať. Bol to mladý muž, vlastne chlapec. Takže o tom, že zomrie, vedeli asi iba tí dvaja (budúci panovníci), čo si jeho smrť želali. A ak si ju neželali, potom muselo veľké sťahovanie zaskočiť všetkých.
Ktovie, kto bol ten egyptský šéf operácie, čo obháňal otrokov a kontroloval, či sú všetky veci zo zoznamu pripravené. Možno chodil celý vystresovaný a kričal: Ešte nemáme hotový vejár! Kde sú sandále a u koho sa stratila posteľ? Určite by bol z toho skvelý film. Pre producentov by bol asi frustrujúco drahý, ale nebol by vzrušujúci?
