Emigráciu som si nemohol dovoliť

Tým, že vytváram cudzie osudy, nemusím myslieť tak veľmi na svoj vlastný, hovorí Pavel Kohout

Pavel Kohout (1928), autor desiatky románov (Z deníku kontrarevolucionáře, Katyně, Bílá kniha o kauze Adam Juráček, Kde je zakopán pes, Nápady svaté Kláry či Hodina tance a lásky) a päťdesiatich hier, napríklad August, August, August (mal po celom svete v(Zdroj: ČTK)

„Po novembri 1989 som bol pevne rozhodnutý nevracať sa do politiky. Keď mi Václav Havel ponúkal ministerskú funkciu, opýtal som sa ho, či mám začať tým, že budem pod balkónom recitovať svoje staré básničky,“ hovorí český spisovateľ a dramatik, čerstvý osemdesiatnik PAVEL KOHOUT. Tie básničky i politická angažovanosť na prelome 40. a 50. rokov sa s neskorším reformným komunistom, protagonistom Pražskej jari, spoluautorom Charty 77 a nedobrovoľným exulantom budú ťahať už navždy. Na rozdiel od viacerých generačných spolupútnikov s podobným osudom nemá problém o tom otvorene hovoriť.

Začínali ste básňami, po nich nasledovali divadelné hry a až potom ste sa stali aj prozaikom. Nie je to trochu netypické poradie?

„Je to dané občianskym dozrievaním, pretože tie básničky sú spojené s povojnovým obdobím môjho nezrelého komunizmu, a keď tá poézia bola prvýkrát silne kritizovaná a smrteľnú ranu jej zasadil môj priateľ, spisovateľ Jan Trefulka, tak to bol pre mňa signál, že to mám nechať. Trefulka vtedy pomohol nielen smrti básnika, ale aj zrodu dramatika.“

Ten dramatik vo vás bol zasa umlčaný inak.

„V roku 1969 mi divadlo zakázali, neskôr som doň v podstate ani nesmel chodiť a vidieť, ako sú moje hry inscenované. Preto som začal písať romány, kde som vedel, že sa tam nemôže nič zmeniť, maximálne niečo zlepšiť alebo zhoršiť prekladom.“

Ludvík Vaculík povedal, že komunizmus nie je názor, ale povaha, správanie spočívajúce v tom, že človek činmi predbieha svoje poznanie, hoci aj v dobrom úmysle. Súhlasíte?

„Je to veľmi trefný bonmot, obsahujúci pravdu a filozofický náboj. Treba však povedať, prečo v Česku nielen ja, ale väčšina umelcov mojej generácie, ale tiež väčšina obyvateľstva volila v roku 1946 komunistov. Zažili sme negatívne skúsenosti – svetovú hospodársku krízu, ktorá mala u nás za následok obrovskú nezamestnanosť, i mníchovskú dohodu. Bol to krach kapitalizmu a zrada západných demo­kracií. A keď k tomu prišlo oslobodenie z východu, povedali sme si, že to skúsime inak. A neuvedomili sme si, že to je zásadná myšlienková chyba.“

Myslíte si, že ste boli zneužití?

„Komunizmus bol väčší podvod než fašizmus, pretože kto čítal Hitlerov Mein Kampf, musel vedieť, na čo slúži. A kto čítal Marxove alebo Engelsove práce, tak skutočne nemusel počítať s tým, čo sa z toho vyvinie.“

V roku 1956 to oficiálne pomenoval vtedajší šéf sovietskych komunistov Chruščov na 20. zjazde ich strany. Ako ste to vnímali?

„Keď vyhlásil o Stalinovi, že je zločinec, tak tých komunistov, ktorí vstupovali do strany tesne po vojne z potreby duše, sa zmocnilo skutočné zúfalstvo. Mohli ste buď skočiť z okna, alebo sa tváriť, že sa nič nedeje a ťažiť z toho do konca života. Tretia možnosť bola povedať si – preboha, čo s tým urobíme. A to si, našťastie, povedali, alebo to cítili desiatky tisíc ľudí, preto vôbec v 60. rokoch potom mohlo prísť k reformnému procesu.“

V tých rokoch ste už patrili k najtvrdším kritikom pomerov v strane. Spisovatelia vtedy požívali výsadné postavenie. Prečo práve oni?

„To je fenomén literatúry malých národov. Niečo podobné sa za vojny odohrávalo v Holandsku a škandinávskych štátoch, všade tam, kde bola umlčaná politika a hlasom spoločnosti sa potom stávali spisovatelia.“

Práve spisovateľský zjazd v júni 1967 sa považuje za vrcholný rozpor štátnej moci s kultúrou. Vy ste tam nečakane prečítali Složenicynov list, márne adresovaný sovietskemu vedeniu, v ktorom protestuje proti cenzúre. Bolo to pripravené?

„Nie. My sme si ten list požičiavali, mal som ho pri sebe preto, aby som ho poskytol ďalej. Ale v tej vybičovanej atmosfére už stačila len zmienka o ňom a ja som spontánne zdvihol ruku a povedal, že ho prečítam.“

Zjazd výrazne urýchlil nástup obrodného procesu v roku 1968. Mohol sa tento proces podariť?

„Skúsiť sa to muselo, šanca bola, pretože Sovietsky zväz a jeho satelity boli na tom ekonomicky mizerne. Oni dokonca dúfali, že sa v Československu vymyslí niečo, čo zachová socializmus a vyrieši tie obrovské problémy. Kým tento názor prevažoval, tak nám tú šancu nechali, no keď sa ukázalo, že to je nemožné, že sa nedá ozdraviť chorá spoločnosť systémom jednej strany a plánovaného hospodárstva, pochopili, že im ide o krk a zasiahli.“

Ocitli ste sa medzi zakázanými spisovateľmi. Nepomýšľali ste na emigráciu?

„Nemohol som si to dovoliť. My sme sa v podstate vlastne museli rehabilitovať za chyby z obdobia stalinizmu, a tá rehabilitácia spočívala v tom, že drvivá väčšina z nás neodišla z krajiny a pokúsila sa pretrpieť si to s tými, ktorých do tohto stavu dostala. Hoci som práve v roku 1968 podpísal v düsseldorfskom divadle zmluvu na štyri roky, po okupácii som tam dal výpoveď a vrátil sa domov. Bol to akt vnútornej sebazáchovy.“

Aký je to pocit písať len pre samizdat alebo exilové vydavateľstvá?

„Nijako zvlášť som tým netrpel. V skutočnosti píše každý človek pre seba, každý potrebuje to písanie na niečo iné. Ak sa ma niekto pýta, prečo píšem, odpovedám: tým, že vytváram cudzie osudy, nemusím myslieť tak veľmi na svoj vlastný.“

K disidentským umeleckým aktivitám patrilo aj bytové divadlo, na ktorom ste sa zúčastnili hrou Play Macbeth. Čo to znamenalo pre autora, hraného na svetových scénach?

„Vlasta Chramostová robila vo svojom bytovom divadle mono­drámy. Ja som prišiel s myšlienkou hrať v byte normálne divadlo, pre mňa to bola úžasná šanca dozvedieť sa, čo to vlastne divadlo je. A zistil som, že je skutočne úplne nepotlačiteľné, nesmrteľné, nevytesniteľné. V Macbethovi sme navyše videli úžasnú analýzu túžby po moci a toho, čo moc s človekom urobí. To bolo pre nás zjavenie, odvtedy naozaj viem, ako sa robí divadlo.“

Ste nielen spoluautorom textu Charty 77, ale aj jej názvu. Ako si spomínate na jej vznik?

„V decembri 1976 ma Havel zobral na schôdzku, kde sa začalo hovoriť o ďalšom texte na obranu členov skupiny The Plastic People of the Universe, ktorých chceli opäť raz zavrieť. Navrhol som, aby sme nepísali stále len parciálne petície, ale niečo, čo by som dnes nazval petícia všetkých petícií, ktorá by pokryla kompletne celú problematiku. A keďže nám režim dal rok predtým dar prijatím medzinárodnej charty ľudských a občianskych práv, bolo nám jasné, že to je platforma, na ktorej sa zhodne veľa sympatizantov.“

Chartu zasa nepodpísalo až tak veľa ľudí, v čom bola teda jej sila?

„Režim mal hrôzu z toho, že ju podpísali ľudia viditeľne rôznych názorov, ktorí sa často nepoznali alebo sa dokonca nemali radi, no boli schopní sa za niečo postaviť. Preto prišiel s enormným útokom, a tým nám neuveriteľne pomohol. Ten tlak bol taký obrovský, že odrazu sme tam stáli skôr ako mušketieri než ako zločinci.“

Vy ste nedobrovoľne museli opustiť republiku v roku 1979.

„Nás doslova fyzicky vyniesli, po krátkom pobyte v Rakúsku nám nedovolili vstúpiť do Československa. Štátna moc vôbec nerátala, že sa vrátime, a po ôsmich hodinách naťahovačiek na hranici, už na našom území, nás v aute odtlačili za závoru.“

Čo to s človekom urobí, keď ho nasilu vyhodia z vlasti?

„Vytvorilo sa vo mne niečo, čomu hovorím chladný hnev. To je hnev, pri ktorom človek nedostáva infarkty, ale ktorý ho naštve do tej miery, že je schopný veľa vymyslieť a urobiť. Pre mňa to bol motor mojej exilovej činnosti pri propagácii diel českých nezávislých spisovateľov.“

Boli ste vtedy už svetovo uznávaný autor, neuľahčilo to vašu integráciu v novom domove?

„Ani nie. Väčšina tamojších divadelníkov bola krajne ľavicová a obviňovali nás, že im ničíme ich sen o socializme. No nešli sa pozrieť do Československa, ale radšej do Nikaraguy, vždy ich viac zaujímala revolúcia, ktorá sa začína, ako tá, ktorá sa končí. Náhle som bol divadlami bojkotovaný.“

Nie je to paradox, že domáci vás tam vnímali ako pravičiara a mnohí českí exulanti zasa ako komunistu?

„I v exile stretnete ľudí, s ktorými sa dohodnete, aj keď majú v mnohom opačný názor, a potom sú tam ľudia na úrovni tých domácich idiotov. Exil je pokračovanie toho istého národa v cudzine inými prostriedkami. “

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  2. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  3. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  4. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  5. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  6. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  7. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  8. Inteligencia vo všetkom
  9. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo
  10. Continental spúšťa dlhodobý test pneumatík s vodičmi z Facebooku
  1. Ako efektívne využiť podlahové kúrenie?
  2. Samsung Galaxy S8: smartfón s výnimočným displejom
  3. Túžite byť matkou, ale nedarí sa? Poďme hľadať dôvody!
  4. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  5. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť
  6. Nové investičné projekty v Schladmingu s výhľadom na zjazdovku
  7. Podľa M. Borguľu je práca mestskej polície slabá a nedôsledná
  8. Znížená sadzba pri pôžičke v mBank už len štyri dni
  9. Odborníci poradia, komu sa oplatí využívať obnoviteľné zdroje
  10. Katarína (28): Z bývania na Nobelovej mám dobrý pocit
  1. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy 8 713
  2. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 8 338
  3. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 7 429
  4. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky 7 369
  5. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 6 020
  6. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 5 426
  7. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 4 952
  8. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť 3 086
  9. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 3 047
  10. 5 krokov k vlastnému bývaniu 2 730

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Z Petrohradu do Pekingu. Podpredsedníčka úradu zo Smeru spoznáva svet za štátne

Vitteková išla na kontrolnú cestu do Číny, hoci nie je inšpektorka.

KOMENTÁRE

Kazašský lovec pôjde radšej do hôr ako na otcov pohreb

Bashahan, kazašský lovec, ktorý používa na lov orly skalné.

KOMENTÁRE

Mrazy trápia lastovičky aj ovocné stromy. Oteplí sa?

V zlom počasí sa sťahovavé vtáky utiahnu tam, kde majú dostatok potravy.

Neprehliadnite tiež

Nová Cvernovka: Komunity tu majú budúcnosť

Prvého mája sa po prvý raz otvárajú ateliéry bývalej Cvernovky v nových priestoroch.

Sisi bola len manželka. Zato Mária Terézia vzkriesila monarchiu

Narodila sa pred tristo rokmi. Teraz o nej vzniká dvojdielny film v koprodukcii štyroch krajín.

Vychovala sebeckých synov. Obetavá Baba z ľadu teraz zaujala v Amerike

Film so Zuzanou Kronerovou získal cenu za scenár na prestížnom festivale Tribeca.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop