Bratislava - Popredný slovenský hudobný skladateľ, pedagóg a teoretik, tvorca základov modernej slovenskej hudby a autor prvej slovenskej národnej opery, národný umelec Eugen Suchoň zomrel pred 15 rokmi 5. augusta 1993.
Jeho dielo je súčasné a zároveň už klasické. Inšpiroval sa dielami klasikov a slovenským folklórom, zaslúžil sa o vznik hudobnej moderny u nás. Jeho tvorba zahŕňa javiskové, orchestrálne, vokálne, vokálno-inštrumentálne a komorné diela.
Ako jeden z prvých slovenských skladateľov prenikol Eugen Suchoň na zahraničné pódiá a operné scény. Stal sa známy nielen po celej Európe, ale aj v USA, Japonsku, Austrálii a na Blízkom východe. Napríklad jeho Baladickú suitu po slovenskej premiére v roku 1936 uviedli v Prahe a Drážďanoch, do repertoáru ju zaradili aj Viedenskí filharmonici. V zahraničí interpretovali aj Žalm zeme podkarpatskej a Sonatínu pre husle a klavír. Vytvoril okolo 100 hudobných diel, zložil symfonické básne, slovenské ľudové piesne pre zbor a orchester a iné hudobné žánre. Najväčšie uznanie získala opera Krútňava.
Prvú slovenskú národnú operu, vôbec prvé väčšie dielo, ktoré preniklo do európskeho povedomia a do európskej kultúry, napísal na námet novely Mila Urbana Za vyšným mlynom. Vznikala v rokoch 1941-49 a prvýkrát ju uviedli v decembri 1949. Opera mala pohnuté osudy a v 50. rokoch ju dokonca upravovali, aby vyhovovala vtedajšieho režimu. Stala sa najhranejšou slovenskou operou v zahraničí.
Eugen Suchoň sa narodil sa 25. septembra 1908 v Pezinku ako syn organistu a prvé kontakty s hudbou nadobudol už v domácom prostredí. Navštevoval aj Hudobnú školu pre Slovensko v Bratislave, odbor klavír. Po transformácii školy na Hudobnú a dramatickú akadémiu s úrovňou konzervatória tam študoval kompozíciu. V štúdiu pokračoval na Majstrovskej škole pražského konzervatória v triede profesora Vítězslava Nováka (1931-33).
Významnú kapitolu jeho odkazu predstavuje pedagogické pôsobenie. Po skončení štúdií v roku 1933 začal vyučovať hudobnoteoretické predmety a obligátny klavír na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko v Bratislave, v rokoch 1938-41 bol jej tajomníkom a napokon pôsobil na poste profesora (1941-48). Vyučoval aj na Katedre hudobnej výchovy na Pedagogickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (1947-50), pôsobil ako profesor a vedúci Katedry hudobnej výchovy na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave (1950-60). Po zlúčení tejto školy s Filozofickou fakultou Univerzity Komenského (1960) tam ako profesor Katedry hudobnej vedy zotrval až do svojho odchodu do penzie v roku 1974.
Ako uznávanú osobnosť v oblasti kultúry ho často obsadzovali na významné posty a prizývali do odborných výborov a komisií. Okrem iných sa ako predseda Prípravného výboru (1949-50) podieľal na založení Slovenskej filharmónie. Napokon pôsobil aj ako poslanec vtedajšieho parlamentu - Slovenskej národnej rady (1971-82). Pôsobil napríklad vo funkcii viceprezidenta medzinárodnej organizácie pre ochranu autorských práv (CISAC) v Paríži (1966-69) či ako člen v Akadémii umení NDR v Berlíne (1975).
