Ešte predtým, než sa váš román ocitol v súťaži Anasoft litera, ste ho poslali do literárneho súbehu Román 2007. Vznikal z tohto popudu?
„Mal som ho rozpísaný dávno. Okamih dokončenia korešpondoval s uzávierkou súťaže.“
Takže ste neboli v časovej tiesni, ako sa to pri účasti v súťažiach niekedy stáva?
„Akurát som to dopísal. Nebol problém.“
Na mušku ste si vzali generáciu, ktorú ste pomenovali písmenom „ju“ z ruskej azbuky. To vás minulosť stále tak intenzívne sprevádza?
„Chcel som písať o ľuďoch, čo, myslím, stále tvoria aspoň polovičku populácie, ktorá vyrástla v období socialistického režimu, ale prežila značnú časť života už aj v nových podmienkach. Mnohí sa stále nejako nevedia zaradiť. A chcel som hovoriť o tom, ako veľmi závisí naša súčasnosť od našej minulosti.“
Čo na vás platí z charakteristiky tejto generácie?
„Je toho dosť. Človek má problémy naučiť sa poriadne po anglicky. A stále cítim zvláštne mrazenie z policajtov či colníkov. Ľudia z mojej generácie stále bojujú s tým, že okolie chce kontrolovať ich súkromný život, ako sa to v minulosti dialo. A deje sa to vlastne v jemnej miere aj dnes – odpočúvanie telefónov a podobne. Len teraz je to už sofistikovanejšie.“
Takže s minulosťou stále nie ste vyrovnaný?
„Určite netrpím tým, čo sa dnes moderne nazýva ostalgia, ani sentimentom. Možno v rovine recesie áno. Napríklad poklesnuté seriály ako Major Zeman alebo Štyria tankisti a pes ma stále vedia pobaviť, ale cítim ten propagandistický rozmer a neľutujem, že je to obdobie preč. Slobodu si užívam vrátane slobody cestovania, ale aj vrátane neslobody zahltenej informáciami.“
Informácie znamenajú neslobodu?
„Mám pocit, že kedysi som mal viac času rozmýšľať nad tým, čo som si prečítal, a v rozhovoroch s ľuďmi sa posunúť niekam ďalej. Dnes beží všetko oveľa rýchlejšie, informácií je také kvantum, že neviem, čo z tej záplavy si vybrať a ako sa rozhodnúť.“
A nezakladá sa vaša tvorba práve na spracúvaní informácií a aktualizácii tém?
„Áno, ostatných desať rokov ma to totiž veľmi zaujíma. Zo začiatku som sa zámerne vyhýbal témam zo súčasnosti. Tie sa píšu najťažšie, pretože ich žijeme, všetci ich cítime a každý inak. S tým sa dá fakt poriadne naraziť. Ale neskôr som tomu zberu materiálu ohromne prišiel na chuť a zámerne riskujem.“
Aké mesto je predobrazom Veľkých Rojov, kde sa príbeh z knihy odohráva?
„Čiastočne som to utajoval, ale už to vedia mnohí. Je to Stará Turá, kde som žil do osemnástich. Samozrejme, nenájdete tam kostol, ktorý sa podobá na raketu alebo podzemné mesto homlesákov, ako som to napísal v knihe. Ale je tam zakrytý potok, ktorý som ako dieťa prešiel a fascinovalo ma, že behám po prameni, z ktorého sa potom vykľulo podzemné rameno.“
Spomínaný kostol ste v knihe nechali slúžiť ako centrum kozmonautiky. Nepokúšala vás pri písaní viera?
„Nemal som s tým problém, ani záujem dotknúť sa veriacich. Ako tragikomický symbol perzekúcie z minulosti mi kostol prišiel dokonalý, silný a vôbec nie skreslený. Vieme predsa o mnohých, čo boli v minulosti zbúrané či prerobené na sklady a rehoľníci vyhnaní. Ale to je už téma na iný román.“
Chodili ste veľa do Starej Turej, aby ste sa inšpirovali?
„Spoľahol som sa na pamäť. Postavy som zmixoval z typov niekoľkých ľudí vrátane seba. Ale ten Tatraplán, ktorý v príbehu vlastní Igor a Danglár ho tak pekne nakreslil na obálku, som naozaj v mladosti asi týždeň vlastnil. Potom som sa ho musel vzdať, lebo mi ho majiteľ zobral, keď som bol na vojne, a ja som sa nemohol brániť. To auto bolo veterán už v 80. rokoch. Príznačný symbol toho, ako som sa rozhodol žiť.“
Prečo?
„Povedal som si, že radšej budem skúšať divadlo, ako zaliezať do jamy a opravovať auto. Mať veterána, to je desať hodín roboty a desať minút vozenia sa. No a na to ja asi nie som.“
Neboli ste náhodou aj predobrazom postavy Maroša, čo sa na bicykli fingovane hádzal pod autá a zarábal na tom?
„Nie, až takto dramaticky som sa v živote neživil. Predpokladám, že by ma hneď na prvýkrát zrazili. Marošov príbeh je, samozrejme, fikcia, a ani nepoznám nikoho, kto by to tak riešil. Ale prišlo mi to akurátne ako dôstojný spôsob obživy pre moju tragikomickú postavu.“
Každú stredu predstavujeme finalistov 3. ročníka ceny Anasoft litera, ktorá sa udeľuje za slovenskú pôvodnú prózu vydanú v uplynulom roku.
Cena prebieha v dvoch kolách, v prvom porota vyberá finalistov, v druhom kole spomedzi nich vyberie víťaza, ktorý získa 200 000 Sk.
Medzi finalistov vybrala porota tieto tituly (bez udania poradia): Zuzana Cigánová: Šampanské, káva, pivo (VSSS), Vladimír Havrilla: Filmové poviedky (Petrus), Inge Hrubaničová: Láska ide cez žalúďok (Aspekt), Viliam Klimáček: Námestie kozmonautov (KK Bagala), Ján Litvák: Bratislavské upanišády (F.R.&G.), Viťo Staviarsky: Kivader (VISTA) a Milan Zelinka: Teta Anula (Slovenský spisovateľ)
Tohtoročná porota v zložení Kornel Földvári, Michal Habaj, Martin Porubjak, Zora Prušková a Marta Součková vyberala finalistov spomedzi osemdesiatdva automaticky nominovaných kníh.
Cenu udeľuje generálny partner spoločnosť Anasoft APR, hlavným partnerom je Bratislavská papierenská spoločnosť, ktorá udeľuje vydavateľstvu víťaznej knihy papier v hodnote 25 000 Sk. Víťaza vyhlásia 2. októbra v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave.
Týmto dňom sa začína aj literárny festival Anasoft litera fest, ktorý bude trvať do 5. októbra.
Laureát Ceny čitateľov denníka SME vzíde z hlasovania na www.knihy.sme.sk/anasoftlitera, uzávierka je 1. októbra.
V predošlých ročníkoch získali cenu Marek Vadas za knihu Liečiteľ a Pavel Vilikovský za knihu Čarovný papagáj a iné gýče.
Úryvok
Zdá sa, že príslušník tejto generácie skutočne nemá nijakú ctižiadosť. Nosí riflové nohavice, doplnené riflovou bundou. Keď si chce kúpiť ponožky, nezájde do značkového obchodu, ale ide si prosto kúpiť ponožky.
Remeň nosí, aby mu nohavice nepadali. Podlieha móde oveľa menej, ako príslušníci iných generácií. Dá sa povedať, že pre neho vlastne móda neexistuje.
Oblečie si čokoľvek, len nech to je pohodlné. Nie je až taký idiot, za akého ho pokladajú mladší príslušníci imidžových generácií, ale je mu to čím ďalej tým viac jedno.
Je čistotný, v lete sa sprchuje viackrát denne. Gél na vlasy nepoužíva. Ako posledný výboj kozmetiky k nemu dorazil guľôčkový pánsky dezodorant. Používa výlučne tú istú značku, ktorú si nachádza rok čo rok pod vianočným stromčekom.
Je dieťaťom rodičov Generácie JA. Túto generáciu okrem materinského jazyka nútili z geopolitických dôvodov učiť sa najskôr po nemecky a po druhej svetovej vojne zasa po rusky.
„Keď som sa Viliamovi Klimáčkovi raz na ulici ponúkla, že chcem hrať v divadle GUnaGU, zatváril sa veľmi záhadne,“ hovorí Oľga Belešová, ktorá svojho budúceho divadelného kolegu dovtedy poznala len ako diváčka. „Nakoniec sa teda ozval, zobral ma na skúšku a čoskoro som začala hrať.“
Pôvodná novinárska profesia Oľgy Belešovej časom rozlúštila aj tajomstvo vtedajšieho Klimáčkovho záhadného pohľadu. „Pri jednom interview mi prezradil, že dobre nevidí do diaľky, okuliare však akosi nenosí, a tak sa pre istotu tvári radšej rezervovane, hoci riskuje, že ho mnohí práve preto považujú za namysleného.“
Belešová sa netají, že v divadle GUnaGU strávila najlepšie roky svojho života. „Jednak som bola mladá, mala som niečo po dvadsiatke, a navyše sa mi splnila túžba hrať v príjemnom divadle to, čo sami chceme.“ K nezabudnuteľným zážitkom patria divadelné skúšky v čase, keď bol Klimáček ešte doktorom. „Odohrávali sa aj počas jeho nočných služieb na klinike, čo bolo, samozrejme, prísne utajované. A keď sme tam náhodou neskúšali, tak on vtedy písal básne, prózu, hry. Ak niekto neprispieval k chýrom o tom, ako si vraj občas lekári spestrujú nočné služby, tak to bol určite on. Však aj priznal, že bol preto v doktorských kruhoch podozrivý.“
Všedné i bizarné, teda takmer všetkov tejtoknihe sa odohráva v rámci reality. Dva kľúčové motívy knihy, dve „veľké metafory“ tohto románu, sa však z rámca reality vymykajú. Sú totiž magické. Tajomné a nevysvetlené. Hlavne však – obidva sú o obrátenom čase, o návrate do minulosti, o možnosti či nemožnosti zvrátiť nezvratné rozhodnutia.
Peter Darovec
Klimáček dotuje svoj zámer byť spoločensky relevantnou a generačnou výpoveďou skúsenostným svetom a životným obzorom dnešných štyridsiatnikov. Vytvára pre nich koncept „generácie “, ktorej príslušníci vyrástli v komunizme, aby svoj produktívny život bezradne prežili v zúrivom konzumnom kapitalizme.
Ivana Taranenková
Je to román vkusný, aj keď miestami bizarný, čitateľovi prístupný, má skvelý humor, prešpikovaný je západoslovenským nárečím a reáliami, no nenechá nikoho na pochybách o tom, že Klimáček má schopnosť odstupu a sebairónie.
Ján Chovanec
