Na edinburskej ulici ma zaujal muž v čiernom obleku žonglujúci s horiacimi pochodňami. Práve prebiehal divadelný festival a podobných kaukliarov tam bolo veľa, ale on bol iný, iskrivejší ako jeho fakle. Po chvíli si dal priniesť motorovú pílu, zapol ju a bravúrne si ju nadhadzoval. Vyzeralo to desivo, ale on sa smial a počas aplauzu zakričal: „Tlieskajte, ale keď mi to odreže prsty, prestaňte a volajte sanitku.“ Akosi mimochodom nám rozprával príbeh o kolegovi, ktorý takto prišiel o pol ruky.
Potom sa vyzliekol do strieborných cyklistických nohavíc a s pomocou dvoch divákov sa dostal do sedla asi štvormetrovej jednokolky. Pritom si milo zažartoval na tému šmykľavosti plešiny jedného z pomocníkov. Balansoval na jednokolke a dievčatko z publika mu nemotorne hádzalo pochodne. Keď ich pochytal, vyhlásil, že by mal svoju pomocníčku odmeniť. Koľko by dalo publikum? Ľudia sa zhodli na dvoch librách.
„Nie ste trocha skúpi?“ spýtal sa muž, vytiahol päťlibrovku a držal ju vo vzduchu vysoko nad dievčinou. Tá párkrát nadskočila, ale potom sa znechutene otočila a odchádzala. Vtedy sa už bankovka znášala k zemi, dievčatko sa vrátilo po odmenu a publikum opäť nadšene aplaudovalo. Jednokolka sa rozhýbala, horiace pochodne sa roztancovali. „No dobre,“ povedal náš hrdina po chvíli, „čo keby som k nim pridal nejaké ovocie?“
Publikum tlieskalo a muž si z cyklistického dresu vytiahol jablko. Spľasol práve na najintímnejších miestach. „Dámy budú sklamané,“ komentoval stratu svojej ovocnej mužnosti, „zato pánov som potešil!“ To už bravúrne nadhadzoval fakle s jablkom. „Čo keby som z neho pritom odhryzoval?“ spýtal sa publika a to súhlasne zahučalo.
Napodiv, nejako sa mu nedarilo. „Nechajme to tak, predsa by ste nechceli, aby som sa zabil? Chceli by ste, aby som sa pred vami topil v krvi?“ Diváci tlieskali a kričali, že áno. „Dobre, tak ja to teda pre vás spravím!“ Balansoval na jednokolke, žongloval s horiacimi pochodňami aj s jablkom a pritom z neho v rýchlom tempe odhryzoval. Bolo to skvelé, publikum šalelo, šou vyvrcholila a bol koniec.
„Do svojej produkcie som vložil všetko, bolo to naozaj. Nikto mi nič nepreplatil, prišiel som sám za seba,“ povedal pouličný umelec počas klaňačky. „Teším sa, že mi niečo dáte. Ak nemáte peniaze, budem rád, keď len prídete a poviete: ďakujem.“
Čo tohto úžasného muža priviedlo na ulicu? napadlo mi. Túžba po slobode? Nepotrebuje plyšové sedadlá, jeho život je nebezpečný, ale krásny, cíti, že naozaj žije... V duchu som si formulovala, čo mu poviem, zbierala drobné po vreckách... Len chvíľu som zaváhala, otočila sa a už ho nebolo. Rozbiehala sa iná šou.
Autor: Anna Grusková (Autorka je teatrologička)
