Musí to byť naozaj sklamanie, keď vám francúzsky Avignon poskytne pohľad na pusté mesto. Stalo sa to pred piatimi rokmi prekladateľke ELENE FLAŠKOVEJ, keď sa prvý raz vybrala na letný Avignonský festival a ten bol pre štrajk divadelníkov jediný raz zrušený. Tento rok sa to podarilo. Atmosféra jedného z najväčších a najstarších európskych divadelných festivalov je vraj skutočne neopakovateľná. A treba urobiť všetko pre to, aby sa dostala aj k nám.
Ste očarená. Z čoho najviac?
„Najfantastickejšie bolo zažiť tú atmosféru. Atmosféru maličkého mesta, ktoré úplne celé žije festivalom. To stretnutie ľudí na mieste, kde je každý milimeter využitý na to, aby bolo propagované divadlo. Každý možný priestor - kostoly, kaplnky, školské dvory - patria počas festivalu divadlu. A celý tento kolos fantasticky funguje. Akoby sa národ pohol a išiel do divadla.“
Akoby všetci divadlu rozumeli?
„Skôr, že každý má rád divadlo a v obrovskej ponuke si to svoje nájde. Do divadla tam chodia rodiny s deťmi, starší, mladší, penzisti, študenti. Keď sme napríklad vychádzali z jedného divadla, začula som, ako otec vysvetľuje malému synovi, čo je to commedia dell' arte. Alebo sedíme len tak v kaviarni a k nášmu stolu sa príde ponúknuť herec, že večer má predstavenie, aby sme sa prišli pozrieť. K tomu všetkému výborný propagačný materiál, ktorý je všade a zadarmo. Naozaj tam máte pocit, že divák je kráľ, že všetko sa robí preňho. To je úžasné.“
Neodrádzajú vás masy?
„Bála som sa, ako to celé bude prebiehať. Ale manažérska skúsenosť pestovaná 62 rokov je naozaj funkčná. A je samozrejmé, že človek tam vidí najrôznejšie predstavenia. Výber je obrovský - toho roku bolo len v off programe vyše tisíc predstavení. Samozrejme, do toho patrí cirkus, žongléri, hudobné predstavenia, bábkové divadlo, monodrámy, pouličné produkcie. K tomu precízne vypracovaný katalóg, hrubý ako telefónny zoznam.“
Vedeli ste si vybrať?
„Nebola som ochotná vidieť viac ako tri predstavenia denne. A treba si zvoliť vlastný kľúč. Buď chcete ísť do divadla, lebo poznáte texty autora a chcete vidieť, ako sú spracované, alebo chcete vidieť známeho herca, alebo vás zaujíma režisér a idete sa pozrieť, ako si s predlohou poradil.“
Čo vás zaujalo?
„Z hlavných predstavení to bolo Poludnie životov od Paula Claudela, preklad od Michaely Jurovskej u nás práve vydal Divadelný ústav. Bola to dosť kritizovaná inscenácia, jej protagonisti sa rozhodli pracovať bez režiséra. Fascinovalo ma, že sa odohrávala v kameňolome nad Avignonom, na tom istom mieste, kde Peter Brook robil Mahábháratu. Okrem toho som stihla tretiu časť Danteho Božskej komédie Romea Castellucciho. Bola to inštalácia v nádhernom kostole. Divák mal za tri eurá nárok na tri minúty raja.“
Aj sa dostavil?
„Áno. Všade na zemi osvetlená voda, vo vode stálo koncertné krídlo a celý výjav sprevádzali zvuky. A miestami vás niečo ovlažilo, akoby vás ošplechla veľká raja. Z off programu ma zaujala inscenácia súčasného francúzskeho autora Joëla Pommerata Je tremble – Trasiem sa. Pred trblietavú oponu vyšiel herec a upozornil, že sa budeme triasť a on na konci umrie. Fakt sme sa triasli. Bolo to, akoby sme pozerali kriminoviny, svižný umrlčí kabaret. Všetko vo veselom duchu, sused zabil suseda, kohosi rozštvrtili v pivnici, a hrôzy sa striedali s notoricky známymi americkými muzikálovými pesničkami. Veľmi pôsobivé a aktuálne.“
Preložili ste z francúzštiny už balík hier. Napríklad diela Valéra Novarinu, ktorého ste pred dvoma rokmi sprevádzali na Slovensku.Aká je práca s divadelným textom?
„Francúzi k textu prechovávajú veľkú úctu. Na festivale to napríklad vyjadrujú tým, že ku každej uvádzanej inscenácii ponúkajú knižne vydaný text. V hlavnom stane funguje kníhkupectvo, kde kúpite diela všetkých autorov, ktorí tu boli uvedení. Okrem toho všetky divadelné časopisy, nehovoriac o fotografiách, videách.“
Francúzi sa sústreďujú predovšetkým na vlastné umenie. Nechýba festivalu otvorenosť?
„Je pravda, že asi 80 percent ponuky tvorili francúzski autori, ale festival sa stále otvára. Ani pre domácich autorov nie je jednoduché dostať sa do povedomia. A cesta do Paríža vedie práve cez Avignon. Aj Valér Novarina sa musel objaviť najprv na Avignonskom festivale, kým sa dostal do Comédie-Française. Treba obdivovať Francúzov, čo všetko pre svoje umenie robia.“
V porovnaní s nami?
„Áno, to nám chýba. Veď na ich ministerstve zahraničných vecí funguje celé oddelenie na propagáciu vlastnej kultúry. Lenže my akoby sme stále čakali, že to niekto urobí za nás.“
Čo si myslíte o našich festivaloch?
„Som rada, že priťahujú mladých. V tomto smere veľa robí Divadelná Nitra alebo aj martinský divadelný festival. Prijímajú mladých ako dobrovoľníkov a oni si môžu vážiť už len to, že sú na festivale prítomní. Výborné je, že sa ujímajú scénické čítania. To je vo Francúzsku dlhoročná tradícia.“
Obľúbili ste si divadlo cez preklad hier, alebo vás chytilo inak?
„Divadlo ma vždy priťahovalo. Odkedy učím na VŠMU francúzštinu, som obklopená umelcami a stalo sa mi ešte bližším. K prekladom beletrie tak pribúdajú divadelné hry.“
Je rozdiel medzi prekladom divadelných hier a románov či poviedok?
„Divadelné hry sú iné. Človek musí text dotvárať s režisérom a hercami.“
Pustia vás medzi seba?
„Zatiaľ som mala šťastie, že režiséri do veľkej miery rešpektovali text a boli ochotní so mnou o tom hovoriť. Myslím si, že by v texte malo zostať zachované to, čo autor napísal. Zrejme nie veľmi očakáva, že sa mu do textu bude zasahovať. Prax u nás býva aj iná, závisí to od režiséra, hercov.“
Je to problém?
„Je, najmä ak sa robia kompiláty z iných prekladov a režisér má pocit, že to, čo dá on dokopy, je lepšie než originálny preklad, ktorý mu dodá objednaný prekladateľ. Deje sa to najmä pri klasike, keďže tam existuje viac prekladov. Preklad sa často berie len ako pomôcka, a pritom je zásadný. Špeciálne pri divadle vidieť, ako sa zabúda na osobu prekladateľa. A pritom bez jeho textu by inscenácia nevznikla.“
Chcete byť známejšia?
„To je druhotná záležitosť. Prekladateľovi nechýba popularita. Ale vezmite si záver premiérového predstavenia. Klaňajú sa herci, vytiahnu na pódium režiséra, scénografa, autora, ak žije, ale prekladateľ akoby neexistoval. Vo francúzskej kultúre ho berú za svojho a vidíte, že spolupráca funguje.“
Čisto teoreticky: máte tip z ponuky našich inscenácií, ktorý by ste rada videli v Avignone?
„Zo starších napríklad inscenáciu divadla SkRAT Stredná Európa ťa miluje. A určite si zaslúžia ukázať sa svetu minimálne dve inscenácie uplynulej divadelnej sezóny: Büchnerova hra Leonce a Lena v réžii Martina Čičváka a Všetko za národ – dramatizácia Ondeja Šulaja podľa Timravinej novely v réžii Michala Vajdičku. Takže na sto percent súhlasím s výberom Divadelnej Nitry. Dúfajme, že tam budú aj hostia z Avignonu.“
