Po Smrti v Benátkach prišiel aj útlm filmový. O svojom nepokoji a rozčarovaní z Hollywoodu písal herec Dirk Bogarde v súkromných listoch. Dnes sa dajú čítať, v Amerike ich vydali knižne.
Na konci jedného listu Dirk Bogarde napísal: Pochopím, ak mi neodpíšeš. Písal svojej kamarátke, mal už päťdesiat rokov, a napriek tomu ho to ešte neprešlo. Ešte stále nemal istotu, ešte stále o sebe pochyboval, hľadal sa, hanbil sa. Prípadne vyhýbal ľuďom. Napriek tomu, táto veta na rozlúčku klame. Zvyšok listu je iný. Z neho vyplýva, že Dirk Bogarde bol aj plný vzbury – hoci len vo svojom vnútri a nikto to nevidel.
Zostup do hĺbok
Teraz, sedemnásť rokov po jeho smrti, to bude viditeľnejšie. Pretože jeho listy vyšli knižne a denník The Daily Telegraph už aj zverejnil zopár úryvkov.
Je to zaujímavé čítanie. Hneď je pri ňom zrejmé, aký to bol frfloš. Najmä po tom, čo nakrútil Smrť v Benátkach. Úloha hudobníka Gustava von Aschenbach bola jeho mimoriadnou, úžasne zahral starnutie, slabnutie a bolesť z nemožnej lásky voči mladému chlapcovi z pláže. Bogarde potom už márne hľadal scenár, čo by ho nadchol a donútil znovu raz zostúpiť do takých hĺbok.
Škaredosť otravuje
O päť rokov neskôr, v roku 1976, píše o práci s Alainom Resnaisom v Paríži. Nahováral postsychróny a zrejme mu bolo jedno, do čoho – pretože spomína iba nejaký „posratý film“. Keď sa zase za inou prácou presunul do Holandska, komentoval: „Bolo to peklo. Teda, okrem van Gogha, Rembrandta a Vermeera. Inak samý horor.“
Už v päťdesiatych rokoch sa Dirk nechal presvedčiť, aby nakrúcal aj za menej peňazí. Prešiel pritom niekoľkými fázami. Najprv sa mu zdalo, že jeho rodná Británia mu už nič neprinesie, a tak sa vybral do Hollywoodu, tam zas čoskoro zistil, že pekné časy sú preč.
„Filmovanie stratilo čaro, vskutku, a mňa už otravuje tá škaredosť, čo je všade okolo neho. Už sa mi nechce ponevierať medzi hotelmi a meditovať nad hlúpymi scenármi. Alebo nad Novým mladým režisérom, či Novou ženskou hviezdou, alebo nebodaj kritikmi,“ napísal.
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch nakrútil len pár filmov. Vtedy žil vo Francúzsku a vtedy aj prijal špeciálnu úlohu. V roku 1984 bol predsedom poroty festivalu v Cannes, a aj na ten si sťažoval. Tentoraz škodoradostne. Za najlepšiu herečku vyhlásili Angličanku Hellen Mirren, z hercov dvoch Španielov a Zlatú palmu dostal Nemec Wim Wenders z film Paris, Texas. Vo svojich vydaných zápiskoch aj v súkromných listoch spomína, že to bolo v čase, keď mal festival zvláštne ambície. Chcel vyjsť v ústrety ľahším filmom, aby aj americké štúdiá mali prečo do Cannes chodiť a aby to všetko slúžilo na akýsi vzájomný osoh.
Jasne vyslovenou podmienkou bolo, že s cenou má odísť John Huston. Festival sa bál, že inak by sa už veľké štúdiá nemuseli vrátiť, Bogarde to len stroho okomentoval: „No, ale to nebol môj problém.“
Odlúčenie ako amputácia
Čím menej nakrúcal, tým viac Dirk Bogarde písal. Knižky aj literárne recenzie. Dokonca sa stal aj hovorcom hnutia za eutanáziu, po tom, čo na rakovinu zomrel jeho agent a celoživotný priateľ Antony Forwood.
Kvôli nemu sa nakoniec vrátil domov do Anglicka – a vravel, že odlúčenie od Francúzska bolo ako amputácia. Vtedy začal znovu zvažovať, či na ulicu vyjsť, alebo nie. Počul takéto dialógy: To bude on, pozri! Choď sa spýtať! Vy ste Dirk Bogarde? Odišli ste z Francúzska? Pamätám si vašu tvár, ale nie meno, vy budete ten Humphry... aký?
Mal už sedemdesiat rokov a nevedel sa presne rozhodnúť, či ho také šumy okolo seba tešia, alebo nie. Trochu nižšie v liste však napíše. „Prežil som celkom pekné roky, a bolo mi zrejmé, že za ne budem platiť. Aj som zaplatil. To je teda v poriadku, nie?“
FOTO – REUTERS, ARCHÍV STV |
