rtáže by mal byť založený na faktoch. V tomto prípade však „úlet“ reportérov prekonal Jakubiskovu fantáziu.
Ak vám diagnostikujú vážnu srdcovú chorobu a jedinou šancou je operácia, vyberiete si špičkového chirurga alebo medika, ktorý už raz v pitevni videl srdce naložené do formalínu? Približne na úrovni takého medika bola reportáž o Báthoryovej v Reportéroch ČT. Napriek tomu, že mali k dispozícii dostatok materiálu, aby podali objektívny či aspoň polemizujúci obraz o „kauze Báthoryová“, len potvrdili, že stokrát opakovaná lož sa stala pravdou.
Z nepochopiteľnej snahy zbulvarizovať serióznu reláciu dostali slovo dvaja „naslovovzatí odborníci“, ktorí k histórii majú tak ďaleko ako psí hlas do neba. Je nepochybné, že vyrábanie konzerv (!) z dievčenského mäsa a vyvolávanie duchov na čachtických zrúcaninách je atraktívnejšie ako prečítanie, preloženie a analýza dokumentov, ktoré sa zachovali. Rovnako je oveľa zaujímavejšie nájsť kostry v krypte kostola, kde sa vyše 400 rokov pochovávalo, a pripísať ich vražedným praktikám. Divákovi má byť jedno, že kostry tam mohli byť povedzme 150 rokov.
Tak, ako ho nemá čo zaujímať, kto v skutočnosti napísal list prezentovaný ako vlastnoručné poďakovanie dvanásťročného chlapca za uvrhnutie jeho matky do väzenia. A čitateľ má redaktorke uveriť, že syn svoju mamičku v tom liste opísal ako mučiteľku.
Naozaj sa slovenskému a českému divákovi viac páči čvachtať sa v krvi, než sa zamyslieť, či k takým činom naozaj mohlo dôjsť? Joža Nižnánskeho a iných pisálkov si prečíta viac ľudí ako práce historikov, ktorí poznajú dobu i dokumenty. Ak populárny diletant neustále papagájuje recepty na dievčenské klobásy alebo druhý nemenej sebavedomý bol priam prítomný pri vražedných orgiách, kde sa na nich môže hrabať historik s faktami?
Autor: Tünde Lengyelová (Autorka je historička)