Jej dcéra žije už vyše roka v Bruseli, nedávno tu však bola s rodinou na návšteve. „Prišli takí tajomní z prechádzky a že majú pre mňa prekvapenie. Myslela som, že priniesli zákusky z cukrárne, ale doniesli denník SME, kde sa písalo, že som sa ocitla medzi finalistami ceny Anasoft litera. Chodila som dva dni celá pyšná,“ vraví ZUZANA CIGÁNOVÁ.
Ste, alebo boli ste predovšetkým herečka. Kde ste sa naučili tak neotrepane písať?
„Ja mám pocit, že netreba nič obkecávať. Jednotlivé vety už majú byť také, aby presne navodzovali dojem, pocit, náladu, atmosféru. Odjakživa som bola zamilovaná do Scotta Fitzgeralda. Vedel zachytiť nezachytiteľné. Napríklad pár vetami zaznamenať tú chvíľu, keď sa narodí láska. Teraz to už, žiaľ, nie je tak, ale voľakedy sme nerobili nič iné, len čítali. To bolo to, čo sa nám chcelo robiť. Čítali sme úplne všetko. Ja píšem len vtedy, keď sa mi chce a len to, čo sa mi chce. Nemám v tomto smere žiadne vzdelanie, píšem to jednoducho tak, ako sa mi to žiada.“
A nemáte problém dať to, čo cítite, na papier?
„Pri tejto knihe – Šampanské, káva, pivo – som sa asi prvých desať strán morila. Nevedela som to napísať ináč, lepšie. Ale potom to už šlo ľahunko. Potom to už bola pasia.“
Nemáte zábrany, že sa písaním obnažíte?
„To je akoby ste povedali Shakespearovi, či on je Lady Macbeth.“
V dialógoch nepoužívate klasickú priamu reč, ale rozprávate všetko netradične, „v kuse“, pričom používate veľmi veľa výkričníkov a otáznikov. Tým ste docielili, že text je veľmi dynamický, dobre sa číta. Ako vám to napadlo?
„To asi súvisí s tým, že som herečka. Prvoradé je, ako tí ľudia rozmýšľajú, ako a čo potom povedia, čo to urobí s ich dychom... Mne dokonca trochu záleží aj na tom, ako sú usporiadané riadky. Dávajú rytmus. A samozrejme záleží aj na tom, čo vtedy ‘rozpráva‘ telo. A aj na tom, že keď hovorím, alebo táram... – ako teraz ja – myslím už na niečo celkom iné. A tak si ten človek len vzdychne a pozrie von oknom. Súvisí to s herectvom. To, ako píšem. Neviem to dobre vysvetliť.“
Ale aj obsahom sú vaše vety veľmi prirodzené, také, ako si ich človek niekedy pomyslí.
„To je veľmi pekné, že to vravíte. Nemám pocit, že sa človek písaním odkryje alebo neodkryje – sme dospelí, nehanbíme sa za to, čo si myslíme, stojíme si, ako vládzeme, za tým, čo žijeme, akí sme. Nemyslím si však, že píšem autobiograficky.“
Skôr som mala na mysli to, že písať knihu nie je povinná činnosť, človeka musí niečo hnať, motivovať, aby si sadol a dal myšlienky na papier. Nemusíte sa do písania nútiť?
„Viete, prečo som s tým začala? Bola jedna expedícia Tatra kolem světa. Dva prázdninové mesiace sme s nimi cestovali – po Argentíne, Brazílii, Peru. Pred osemdesiatym deviatym. Dovtedy sme chodili len trochu na dovolenky a trochu na zájazdy s divadlom. A tak mal človek na tej neuveriteľnej ceste pocit, že nemá dosť veľké oči, aby sa mu do nich všetko zmestilo. A že si to v žiadnom prípade nemôže všetko zapamätať. Takže som si začala písať denník. Ale ešte dlho predtým sa mi raz podarilo napísať list, ktorý všetko napravil. To je úžasné, to funguje, to písanie má silu, pomyslela som si vtedy.“
V knihe veľmi sugestívnevykresľujete príbeh lásky medzi štyridsaťročnou ženou a jej o dosť mladším novým kolegom. Miestom ich častých stretnutí je výťah.
„Láskové výťahy sú všade.“
Zápletku - štyridsiatnička a mladý muž - ste si zvolili zámerne?
„Ja som túto novelu napísala z dvoch podnetov. Ukazuje sa, že existujú medzi nami takí, ktorí si trúfajú skrúcať životy svojich najbližších tak, aby sa oni mali dobre. Isto to robia aj muži, ale ja si to, pochopiteľne, u žien trúfam odhadnúť lepšie.“
Máte na mysli Zitu, ktorá v prvom príbehu zničí svojmu synovi vzťah?
„Napríklad. To je predsa veľká drzosť, nenápadne dirigovať ľudí, ktorí sú od vás závislí, ktorí vám dôverujú, tak, aby vám v živote bolo čo najlepšie. A druhá vec, čo mi nedala pokoj... Raz som začula v rozhlase, že jeden človek v nejakej psychiatrickej inštitúcii stretol pána, ktorý sa nemal s kým rozprávať. A tak si začal písať slovíčka na papieriky, aby ich nezabudol. Nedalo mi, našla som redaktorku tej relácie a poprosila som ju, aby mi povedala, kde mám toho pána hľadať. Vravela som: Sem-tam kúpim dva banány a porozprávam sa s ním. Ale tá redaktorka povedala, že to nemôže, že je to proti predpisom. Tá relácia už neexistuje, aj to rádio je už niekoho iného... Možno by bol ten pán rád.“
Takže ste sa tým inšpirovali. Teraz je reč o treťom príbehu, nazvanom Pivo. Ale vráťme sa k láske vašej štyridsiatničky. Zažili ste niečo také, o čom píšete?
„Samozrejme. Alebo aspoň semienko, púčik z toho.“
Držali ste svojej hrdinke palce?
„Z celej sily. A nemôžem za to, že to dopadlo tak, ako to dopadlo.“
Neopomínate ani „intímne veci“. Píšete, že „milovací ston“ je najobľúbenejší zvuk na svete. Občas aj prekvapíte - váš mladý hrdina je matkou aj eroticky priťahovaný?
„Niektoré ženy, mamy, síce neprekročia hranicu, ale robia ‘svojich mužov‘ od seba závislými všetkými možnými spôsobmi.“
Vaša kniha je o láske a láska je vraj najvyššia hodnota. Tiež to tak vnímate?
„Ktosi povedal, že láska je výzva dosiahnuť svoje najvyššie možnosti. Americkí vedci zaznamenali lásku na prístrojoch a tvrdia, že je podobná pocitu hladu a smädu. A je vraj odlišná od sexuálneho pudu. Ja sa v mojej knižke pokúšam písať napríklad aj o láske otcovskej, synovskej... Áno myslím, že láska má v ľudskom živote kardinálnu úlohu.“
Čo je cena Anasoft litera
Každú stredu predstavujeme finalistov tretieho ročníka ceny Anasoft litera, ktorá sa udeľuje za slovenskú pôvodnú prózu vydanú v uplynulom roku.
Cena prebieha v dvoch kolách, v prvom porota vyberá finalistov, v druhom kole spomedzi nich vyberie víťaza, ktorý získa finančnú prémiu 200 000 Sk.
Medzi finalistov vybrala porota tieto tituly (bez udania poradia):
Zuzana Cigánová: Šampanské, káva, pivo (VSSS),
Vladimír Havrilla: Filmové poviedky (Petrus),
Inge Hrubaničová: Láska ide cez žalúďok (Aspekt),
Viliam Klimáček: Námestie kozmonautov (KK Bagala),
Ján Litvák: Bratislavské upanišády (F.R.&G.),
Viťo Staviarsky: Kivader (VISTA),
Milan Zelinka: Teta Anula (Slovenský spisovateľ).
Porota ceny Anasoft litera sa každoročne mení, tohtoročná v zložení Kornel Földvári, Michal Habaj, Martin Porubjak, Zora Prušková a Marta Součková vyberala finalistov spomedzi osemdesiatdva automaticky nominovaných kníh.
Cenu udeľuje generálny partner spoločnosť Anasoft APR, hlavným partnerom je Bratislavská papierenská spoločnosť, ktorá odmení vydavateľstvo víťaznej knihy papierom v hodnote 25 000 korún.
Víťaza vyhlásia vo štvrtok 2. októbra v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave.
Týmto dňom sa začína aj literárny festival Anasoft litera fest, ktorý bude trvať do 5. októbra.
Laureát Ceny čitateľov denníka SME vzíde z hlasovania na www.knihy.sme.sk/anasoftlitera, uzávierka je 1. októbra.
V predošlých ročníkoch získali cenu Marek Vadas za knihu Liečiteľ a Pavel Vilikovský za knihu Čarovný papagáj a iné gýče.
Už sa teším, ako sa do nej opäť zamilujem
„Zuzka Cigánová je neobyčajne citlivá, čo sa hercom občas stáva, ale ona dokáže tú svoju citlivosť a bohatý vnútorný svet dať aj na papier, čo už nie je až také obvyklé,“ hovorí herec Ján Kroner. „Jej knihy dobre poznám, jednej som bol dokonca aj krstným otcom, a vždy ma poteší, že v nich nájdem jej svojský a čarovný jazyk, ktorý používa aj v civile.“
Najnovšia Cigánovej kniha Šampanské, káva, pivo mu okrem príjemného čítania priniesla aj prekvapujúce zistenie. „Keď som Zuzku kedysi videl vo filme Romance pro křídlovku, tak som sa do nej zamiloval, a teraz, po prečítaní tejto knižky, som sa do nej zamiloval opäť.“
Kroner pritom nevylučuje, že sa mu to stane aj pri jej ďalšej knihe. „O to vzrušujúcejšie je čakanie na to, čo najbližšie napíše.“
(ba)
Fórum kritikov
Je originálna, lebo vie povedať nepovedané a nedopovedané vynikajúco naznačiť. Napriek tomu, že Cigánovej próza sa dotýka aj morálnych otázok, niet v nej ani kvapky moralizátorstva. A napriek tomu, že niekde jej rozprávanie pripomína mlyn, ktorý melie všetko možné, pri pozornom čítaní sa človeku podarí rozlíšiť použitý materiál. Je to typ medziriadkovej prózy, ktorý si zaslúži aj pozornosť kritiky.
Jozef Bžoch
Zuzana Cigánová: Šampanské, káva, pivo
Úryvok
Tomuto chlapcovi sa jej ťažko hľadelo do očí. Vlastne, hľadelo je príliš dlho, hľadelo príliš veľké slovo. Ťažko sa jej mu pozrelo do očí. Hľadieť si tam nehľadeli nikdy. Veď sa nepoznali. Veď tu bol nový. Nový mladý človek na starom pracovisku.
Nový mladý... ibaže celkom sebavedomý, úplne sebaistý. A to bolo to prekvapujúce. To znepokojujúce. Nie, znepokojujúce je príliš veľké slovo, príliš veľa.
Jednoducho, tento mladík sa tu neobzeral ako nováčik v živote a brandži. Ten mladík sa tu obzeral... tak voľajako ako vo filme. Vo filme takí bývajú. Takí nad vecou. Aj keby Cigánčence z neba padali, len sa trochu oprášia... Aj tento to tu len tak pozoroval. Prižmúrenými očami. Akoby sa ho to ani veľmi netýkalo. Ako taký kovboj! Kdeže nový zamestnanec, kdeže mladíček, štvalo ju to.
A mal výhodu. Mal nezaslúženú výhodu. Mal na to ten základný predpoklad. Na ten nadhľad. Bol vysoký ako vo filme! Štvalo ju to. A keď jej ho predstavovali, toto je náš nový kolega, pomaly sa usmial a nazrel do nej. Kým sa spamätala, kým stihla sklopiť oči, normálne sa jej pozrel dnu. Cudzí chlap! Štvalo ju to. Človeku je nepríjemné už keď mu zízajú do výstrihu.
A raz, keď mu vysvetľovala dennú agendu, normálne si ju prezeral. Normálne si ju poprezeral, kým mu to vysvetlila. Ešte inak! Mal doplňujúce otázky, kým si ju nepoprezeral. Zblízka! A ona sa začala opakovať a on sa díval, ako je v rozpakoch. Nie, v rozpakoch je príliš veľké slovo. Ale bolo jej to také voľajaké hlúpe mať zoči-voči tú jasnú tvár, tie svetlé oči. Čo sa pozerali celkom uvoľnene na jej ústa. To vtedy sa prvý raz začervenala. Ba nie. To bolo vo výťahu.
„Knihu Šampanské, káva, pivo som písala v Sydney. Je útla, lebo tam bola moja hlavná práca toto,“ hovorí Zuzana Cigánová (na snímke s vnukom Teodorom).
FOTO – ARCHÍV Z. C.
